Kategórie
Inovácie Uncategorized @sk

Podali sme amicus curiae pred Ústavným súdom

EISi podalo minulý týždeň amicus curie v spore Ecopress v. Storin, kde Ústavnému súdu SR dávame do pozornosti nevyhnutnosť položenia prejudiciálnej otázky. Ako vysvetľujeme totiž v našom podaní, vo svetle poslednej judikatúry SDEÚ je potrebné zistiť do akej miery je tunajšia tradičná doktrína Najvyššieho súdu SR vo vzťahu § 7 ods. 1 AZ súladná s právom Únie. Za týmto účelom by mal súd položiť Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku podľa čl. 267 ZFEU. Prejudiciálnu otázku by mal predovšetkým položiť Najvyšší súd SR v dovolacom konaní, ale vzhľadom na konanie aj pred Ústavným súdom, sme sa rozhodli na tieto otázky upozorniť aj jeho. Najvyššiemu súdu SR predložíme podobné podanie v najbližších dňoch.

Ústavný Súd SR
Hlavná 110
042 65 Košice

VEC: Amicus curiae v právnej veci sťažovateľa: Ecopress, a.s, so sídlom Seberíniho 1, 820 07 Bratislava, IČO: 31 333 524, napadajúceho rozsudok Krajského súdu Bratislava, sp. zn. 11 Co 51/2010-447 o zákaze neoprávneného zásahu do autorského práva a iné, vedenej na Ústavnom súde SR pod číslom konania RVB 53/2012.

Vážený súd,

vzhľadom na to, že si v občianskom združení European Information Society Institute nesmierne vážime Vašu prácu, ktorá je častokrát odborne veľmi náročná, 

prihliadajúc na to, že v prejednávanom spore ide o výklad Únijného práva, ktorý sidokonca vyžaduje prejudiciálnu otázku na Súdny dvor EÚ,

uvedomujúc si prípadnú zodpovednosť Slovenskej republiky za nesprávny výklad Únijného práva,

pre prípad, že by Ústavný súd SR preskúmal predmetné rozhodnutie s pohľadu zásahu do základných práv a slobôd skôr ako Najvyšší súd SR rozhodne o prebiehajúcom dovolaní,

rozhodli sme sa týmto ako priateľ súdu (z lat. amicus curiae) a inštitúcia, ktorej členovia sa špecializujú v tejto oblasti,

dať ctenému súdu do pozornosti niekoľko právnych argumentov k nasledovným právnym otázkam:

  • I. Povinnosť položenia prejudiciálnej otázky SDEÚ;
  • II. Posudzovanie originality literárneho diela;
  • III. Znenie prejudiciálnej otázky;
  • IV. Zoznam odbornej literatúry;

S úctou,

Martin Husovec

za European Information Society Institute, o.z.

I. Povinnosť položenia prejudiciálnej otázky SDEÚ

(1) Prejednávaný spor Ecopress v. Storinvyžaduje položenie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ZFEU). Tento právny názor na konci tohto amicus curiea dôvodíme aj zoznamom21 odborných článkov od medzinárodne uznávaných autorít z odboru autorského práva z viacerých členských štátov EÚ a šiestimi rozsudkami Súdneho dvora Európskej únie. Medzi autormi, ktorí zastávajú názory vyslovené v tomto amicus curiae sú aj odborníci ako prof. Griffiths z Queen Mary University of London (Veľká Británia), prof. Metzger z Leibnizovej Univerzity (Nemecko) a prof. Geiger z University of Strasbourg (Francúzko).

(2) Ako bližšie vysvetlíme v časti II., v prejednávanom prípade je položenie prejudiciálnej otázky povinnosťou súdu, pretože správne uplatnenie práva Únie nieje také jednoznačné, že by o tom neexistovali nijaké rozumné pochybnosti a konajúci súd jesúdom poslednej inštancie (Cilfit C-283/81, čl. 267 ZFEU). Navyše, vnútroštátnemu súdu prináleží obrátiť sa na Súdny dvor prípadne i bez návrhu (Cilfit C-283/81, bod 9) Naopak, ako uvedieme ďalej, úplne fundamentálna právna otázka autorského práva, t.j. otázka od ktorej závisí aplikácia celého autorského zákona ako právnej normy, je vo svetle poslednej judikatúry SDEU veľmi nejasná a vyžaduje ozrejmenie zo strany Súdneho dvora pre celú Európsku úniu. Jedine položením prejudiciálnej otázky v tomto konaní môže dôjsť k naplneniu práva na zákonného sudcu. V prípade existencie unijného prvku je totiž primárnym účelom práva na zákonného sudcu to, aby bola zaistená jednotná interpretácia práva EÚ tak, aby v jej celom priestore bolo možné naplniť maximu rovnosti pred zákonom prostredníctvom jednotnej interpretácie účelu právnej normy obsiahnutej v Únijnom práve (bod 17 českého nálezu sp. zn. II. ÚS 1009/08 a sp. zn. II.ÚS 1658/11).

(3) Podľa judikatúry Ústavného súdu SR by nepoloženie prejudiciálnej otázky podľa článku 267 ZFEU v tomto konaní bolo preto považované za neoprávnený zásah do základných práv (IV. ÚS 206/08 a II. ÚS 90/05). Presnejšie v rozhodnutí IV. ÚS 206/08 Ústavný súd Slovenskej republiky uviedol nasledovné: “Z toho však vyplýva, že v rozsahu výkladu práva spoločenstva je zákonným sudcom vo veci začatej pred vnútroštátnym súdom nielen sudca určený rozvrhom práce podľa osobitných predpisov, ale aj komunitárny sudca, lebo jeho povinnosť rozhodnúť o otázkach interpretácie komunitárneho práva je súčasne aj jeho oprávnením, ktoré nemožno zásadne obísť, a ak, tak len komunitárnym právom určenými spôsobmi, ktoré vyplývajú z judikatúry Súdneho dvora ES, napríklad vo veciach, v ktorých sa uplatní CILFIT formula (pozri rozsudok vo veci 283/81 Srl CILFIT a Lanificio di Gavardo SpA proti Ministerstvu zdravotníctva zo 6. októbra 1982). Ústavný súd pripomína, že ak vnútroštátny sudca nepredloží prejudiciálnu otázku komunitárnemu sudcovi v konkrétnej veci, kde to bola jeho povinnosť, nielen možnosť tak urobiť, potom v takom prípade to môže za istých okolností zakladať zodpovednosť členského štátu za porušenie komunitárneho práva postupom a rozhodovaním vnútroštátneho súdu (pozri napríklad rozsudok z 30. septembra 2003 vo veci Kobler proti Rakúskej republike, C-224/01).”

(4) Ústavný súd SR v tejto svojej doterajšej judikatúre považuje nepoloženie prejudiciálnej otázky za dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) (II. ÚS 90/05), resp. aj § 238 písm. g) OSP (IV. ÚS 206/08), nachádzajúc v ňom porušenie práva na zákonného sudcu alebo odňatie možnosti konať pred súdom (pozri viac Jánošíková, M. Komunitárne právo v judikatúre ústavných súdov SR a ČR. Bratislava: Iura Edition. 2009, str. 49; Bobek, M.: Porušení povinnosti zahájit řízení o předběžné otázce podle článku 234 (3) SES. Praha, C.H. Beck, 2004, a tiež a judikatúru Ústavného súdu ČR, sp. zn. II.ÚS 1658/11, II. ÚS 1009/08).

II. Posudzovanie originality literárneho diela;

(5) V spore Ecopress v. Storin je základnou otázkou, ktorú musí konajúci súd správne posúdiť, otázka toho, či predkladané novinové články predstavujú autorské dielo v zmysle § 7 ods. 1 AZ („literárne a iné umelecké dielo a vedecké dielo, ktoré je výsledkom vlastnej tvorivej duševnej činnosti autora“). Ustanovenie § 7 ods. 1 AZ má svoj základ v práve Európskej Únie (pozri viac Husovec, M. K európskemu „prepisovaniu“ pojmových znakov autorského diela, Duševné vlastníctvo, č. 4/2011). Autonómnymi pojmami únijného práva sú v tomto ohľade najmä pojmy ako „dielo“ (Infopaq I. C-5/08, bod 33 a nasl.) a „autorov vlastným duševný výtvor“ (Infopaq I. C-5/08, BSA C-393/09 a Football Association Premier League C-403/08, Painer C-145/10, Football Dataco C-604/10), ktorý je súčasťou unijného pojmu dielo. Celé ustanovenie § 7 ods. 1 AZ, ktoré definuje dielo v zmysle slovenského autorského práva, sa tak musí prirodzene vykladať v súlade s jeho uchopením v práve únie (eurokonformne). V opačnom prípade by sa výklad slovenského autorského zákona dostal do priameho rozporu s právom únie a Slovenská republika by mohla zodpovedať za spôsobenú škodu.

(6) Autorské právo Európskej únie, ktoré je relevantné v tomto konkrétnom spore, dnes vychádza z nasledovných štyroch smerníc:

  1. smernice Rady 91/250/EHS zo 14. mája 1991 o právnej ochrane počítačových programov (Ú. v. ES L 122, s. 42; Mim. vyd. 17/001, s. 114) , rekodifikovanej 2009.
  2. smernice Európskeho parlamentu a Rady 9/96/ES z 11. marca 1996 o právnej ochrane databáz (Ú. v. ES L 77, s. 20; Mim. vyd. 13/015, s. 459), rekodifikovanej 2006.
  3. smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/116/ES z 12. decembra 2006 o lehote ochrany autorského práva a niektorých súvisiacich práv (Ú. v. EÚ L 372, s. 12)
  4. smernice 2001/29/ES Európskeho parlamentu a Rady z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti (Ú. v. ES L 167, s. 10; Mim. vyd. 17/001, s. 230).

(7) Ustanovenie § 7 ods. 1 AZ je transpozíciou článku 1 Smernice 91/250/EHS („Počítačový program je chránený, ak je pôvodný v tom zmysle, že je autorovým vlastným duševným výtvorom“), článku 3 ods. 1 Smernice 9/96/ES („V súlade s touto smernicou sú databázy, ktoré predstavujú spôsobom výberu alebo usporiadaním ich obsahov autorov vlastný duševný výtvor, chránené ako také podľa autorského práva.“), článku 6 Smernice 2006/116/ES („Fotografie, ktoré sú pôvodné v tom zmysle, že sú výsledkom autorovej vlastnej tvorivej duševnej činnosti, sú chránené podľa článku 1“) a napokon článku 2 písm. a) Smernice 2001/29/ES („Členské štáty ustanovia výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať priame alebo nepriame, dočasné alebo trvalé rozmnožovanie akýmkoľvek spôsobom a akoukoľvek formou, v celku alebo v časti: a) pre autorov k ich dielam.“).

(8) Súdny dvor Európskej únie od rozhodnutia vo veci Infopaq I. C-5/08 svojím sudcovským aktivizmom čoraz viac zasahuje do národných definícií pojmových znakov autorského diela. Ako rozoberieme nižšie, Súdny dvor cez pojem „dielo“ uvedené v článku 2 písm. a) Smernice 2001/29/ES dnes vymedzuje potrebný rozsah orginality spomínaný v smerniciach o počítačových programoch, databázach a fotografiách aj pre všetky ostatné diela, vrátane novinových článkov. Znamená to, že posúdnie rozsahu nevyhnutnej originality novinových článkov je dnes otázkou, ktorú posúdzuje Súdny dvor EU. Ten totiž svojou judikatúrou vytvoril jeden a spoločný štandard originality s odkazom na článok 2 písm. a) Smernice 2001/29/ES (pozri viac Husovec, M. K európskemu „prepisovaniu“ pojmovým znakov autorského diela, Duševné vlastníctvo, č. 4/2011). Autonómny výklad „výsledku autorovej vlastnej duševnej tvorby“ vyplýva podľa SDEU z osobitnej vlastnosti unijného práva, podľa ktorej z potreby jednotného uplatňovania práva Únie, ako aj zo zásady rovnosti vyplýva, že znenie ustanovenia práva Únie, ktoré neobsahuje žiadny výslovný odkaz na právo členských štátov s cieľom určiť jeho význam a pôsobnosť, si v zásade vyžaduje autonómny a jednotný výklad v celej Európskej únii (Pozri bod 29 rozhodnutia Budějovický Budvar C-482/09; bod 11 rozsudku Ekro 327/82; bod 43 rozsudku Linster C 287/98; bod 32 rozsudku Padawan C 467/08; ).

(9) Tradičná doktrína Najvyššieho súdu SR (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Co/13/2006, sp. zn. 6 Co 2/2010 a sp. zn. 6 Co 3/2010), ktorá pre autorské diela, jednotne už od čias prof. Lubyho (od čias § 2 zákona č. 35/1965 Zb. o literárnych, vedeckých a umeleckých dielach (autorský zákon)), vyžadovala duševnú a tvorivú činnosť autora, ktorá je „jedinečná a neopakovateľná, lebo je výrazom osobnosti autora samého a jeho schopností“, sa tak dostáva do priamej konfrontácie s judikatúrou Súdneho dvora EÚ. Jeho vynesené (Infopaq I. C-5/08, BSA C-393/09 a Football Association Premier League C-403/08, Painer C-145/10, Football Dataco C-604/10), ale aj očakávané rozhodnutia (SAS Institute C-406/10) totiž indikujú, že slovenská doktrína jedinečnosti diela v zmysle § 7 ods. 1 AZ je oveľa prísnejšia ako originalita vyžadovaná Súdnym dvorom EÚ (pozri viac Husovec, M. Newspaper articles not creative enough. An issue for the CJEU?, Wolter Kluwer Copyright Blog, dostupné: http://kluwercopyrightblog.com/2012/01/24/newspaper-articles-not-creative-enough-an-issue-for-the-cjeu/).

(10) Súdny dvor teda považuje originalitu diela, ktorá je skratkou pre pojem „v tom zmysle, že je autorovým vlastným duševným výtvorom“, za autonómny koncept Unijného práva (bod 27, Infopaq C-5/08, bod 120 návrhov Generálneho advokáta v Painer C-145/10, bod 37 a nasl. Football Dataco C-604/10). Originalita diela, ako základný predpoklad autorskoprávnej ochrany, musí byť preto vykladaná rovnako vo všetkých členských štátoch EÚ. Na základe toho, je preto potrebné zistiť do akej miery je tunajšia tradičná doktrína Najvyššieho súdu SR vo vzťahu § 7 ods. 1 AZ súladná s právom Únie. Za týmto účelom by mal súd položiť Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku podľa čl. 267 ZFEU.

Aplikácia čl. 2 písm. a) Smernice 2001/29/ES na novinové články

(11) V rozhodnutí Infopaq C-5/08 (júl 2009) Súdny dvor rozšíril koncept „výsledku autorovej vlastnej duševnej tvorby“ aj na iné dielo ako počítačový program, databázu či fotografiu. Urobil tak v bodoch 33 a nasl. slovami: „Článok 2 písm. a) smernice 2001/29 stanovuje, že autori majú výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať rozmnožovanie v celku alebo v časti. Z toho vyplýva, že predmetom ochrany práva autora udeliť súhlas alebo zakázať rozmnožovanie je „dielo“. V tejto súvislosti zo všeobecnej štruktúry Bernského dohovoru vyplýva, najmä z jeho článku 2 piateho a ôsmeho odseku, že ochrana určitých predmetov ako literárnych alebo umeleckých diel predpokladá, že sú duševnou tvorbou. Rovnako, z článku 1 ods. 3 smernice 91/250, článku 3 ods. 1 smernice 96/9 a článku 6 smernice 2006/116 vyplýva, že diela ako počítačové programy, databázy a fotografie sú chránené autorským právom len ak sú pôvodné (v anglickom jazyku „original“, v nemeckom „individuelle Werke“; pozn. autora) v tom zmysle, že sú výsledkom autorovej vlastnej duševnej tvorby. Keďže smernica 2001/29 vytvára harmonizovaný právny rámec autorského práva, je založená, ako vyplýva z jej odôvodnení č. 4, 9 až 11 a 20, na rovnakej zásade. Za týchto podmienok sa autorské právo podľa článku 2 písm. a) smernice 2001/29 uplatňuje len na predmety, ktoré sú pôvodné v tom zmysle, že sú výsledkom autorovej vlastnej duševnej tvorby [..] Z tohto dôvodu má ochrana priznaná článkom 2 smernice 2001/29 širokú pôsobnosť.“

(12) Súdny dvor následne aplikoval tento svoj výklad per analogiam (Zhodne A. Metzger, Der Einfluss des EuGH auf die gegenwärtige Entwicklung des Urheberrechts. GRUR, 2/2012.) na literárne dielo slovami „Pokiaľ ide o články z tlače, duševná tvorba ich autorov, uvedená v bode 37 tohto rozsudku, vyplýva obvykle zo spôsobu, akým je téma predstavená, ako aj z jazykového vyjadrenia. Okrem toho vo veci samej platí, že samotné novinové články sú literárnym dielom, na ktoré sa vzťahuje smernica 2001/29. Pokiaľ ide o prvky diel, na ktoré sa vzťahuje ochrana, treba uviesť, že sa skladajú zo slov, ktoré, ak sú posudzované samostatne, nepredstavujú samé osebe duševnú tvorbu autora, ktorý ich používa. Až výber, umiestnenie a kombinácia týchto slov umožňujú autorovi vyjadriť svoju tvorivosť a dospieť tak k výsledku, ktorý je duševnou tvorbou. Samotné slová nie sú teda prvkami, na ktoré sa vzťahuje ochrana. S ohľadom na požiadavku extenzívneho výkladu pôsobnosti ochrany stanovenej v článku 2 smernice 2001/29 však nemožno vylúčiť, že určité samostatné vety, alebo tiež určité časti viet príslušného textu, sú spôsobilé sprístupniť čitateľovi originalitu publikácie, akou je novinový článok tým, že mu poskytnú prvok, ktorý je sám o sebe vyjadrením duševnej tvorby autora tohto článku. Takéto vety alebo časti viet teda môžu byť predmetom ochrany stanovenej v článku 2 písm. a) uvedenej smernice.“

(13) Z vyššie uvedeného je teda zrejmé, že posúdenie „výsledku autorovej vlastnej duševnej tvorby“ musí byť pre literárne diela rovnaké vo všetkých členských štátoch EÚ, keďže má svoj základ v Unijnom práve, t.j. čl 2 písm. a) Smernice 2001/29/ES. Túto právnu vetu potvrdil SDEU tiež v rozhodnutí BSA C-393/09zdecembera 2010, (body 44 až 50 rozsudku), Football Association Premier League C-403/08 z októbra 2011 (body 96 až 100 rozsudku) a zjavne ju tak chápu i ostatné členské štáty, keďže SDEU predkladajú ďalšie prejudiciálne otázky v tomto smere – SAS Institute C-406/10 (pozri 9-tu položenú otázku a názor generálneho advokáta). Rovnako judikatúru hodnotia prof. Griffiths v článku Infopaq, BSA and the ‚Europeanisation‘ of United Kingdom Copyright Law (str. 2) a prof. Metzger v článku Der Einfluss des EuGH auf die gegenwärtige Entwicklung des Urheberrechts (str. 121).

Rozsah nevyhnutnej tvorivosti diela

(14) Okresný súd Bratislava III., ako aj Krajský súd v Bratislave, vychádzali nepochybne z tzv. česko-slovenskej doktríny jedinečnosti diela (pozri viac Husovec, M. K európskemu „prepisovaniu“ pojmovým znakov autorského diela, Duševné vlastníctvo, č. 4/2011). Tento fakt je zrejmý najmä z toho, že Okresný súd Bratislava III vo svojom rozhodnutí cituje rozsudok českého súdu z roku 2007 (NS ČR, sp. zn. 30 Cdo 4924/2007) a tiež literatúru z pera prof. Lubyho z roku 1962 (Š., Luby. Autorské právo, SAV Bratislava 1962, str. 193 a 196). Oba súdy tak vyžadovali „tvorivosť nezameniteľného osobitného rázu závislej od individuálnych osobných vlastností autora“. Spoločne tak vychádzali z toho, že „Základným pojmovým znakom každého autorského diela ako predmetu autorského práva, je autorskoprávna individualita výtvoru v zmysle jeho (i keď nutne relatívnej) jedinečnosti. Autorské dielo musí byť neopakovateľné a jedinečné.“ (napr. sp. zn. 10Co/13/2006).

(15) Súdny dvor EÚ však v rozhonutiach Infopaq I. C-5/08, BSA C-393/09 a Football Association Premier League C-403/08 vyžadoval oveľa menší rozsah tvorivej činnosti. Keďže SDEU zastáva názor, že požiadavka podľa čl. 2 písm. a) smernice 2001/29 je založená na rovnakej zásade ako originalita v prípade smernice o ochrane počítačových programov, smernice o zosúladení lehoty ochrany a smernice o ochrane databáz, sú pre test tvorivosti smerodajné aj rozsudky vo veci Painer C-145/10 (potrebná tvorivosť fotografií) a Football Dataco C-604/10 (potrebná tvorivosť autorských databáz). Azda najviac to demonštruje bod 37 rozhodnutia Football Dataco C-604/10, ktorý uvádza „V druhom rade, ako to vyplýva aj z odôvodnenia č. 16 smernice 96/9, pojem duševný výtvor autora odkazuje na kritérium originality (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 16. júla 2009, Infopaq International, C 5/08, Zb. s. I 6569, body 35, 37 a 38; z 22. decembra 2010, Bezpečnostní softwarová asociace, C 393/09, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 45; zo 4. októbra 2011, Football Association Premier League a i., C 403/08 a C 429/08, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 97, ako aj z 1. decembra 2011, Painer, C 145/10, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 87),“ ale tiež bod 98 prípadu Pianer C-145/10: „Pokiaľ teda ide o fotografický portrét, nemôže byť ochrana priznaná článkom 2 písm. a) smernice 2001/29 menšia než ochrana, ktorá je priznaná iným dielam, vrátane iných fotografických diel.”

(16) V rozhodnutí Infopaq C-5/08 svoj prístup (test originality) k novinovým článkom ako dielam načrtol SDEU slovami „nemožno vylúčiť, že určité samostatné vety, alebo tiež určité časti viet príslušného textu, sú spôsobilé sprístupniť čitateľovi originalitu publikácie“ a teda, že „až výber, umiestnenie a kombinácia týchto slov umožňujú autorovi vyjadriť svoju tvorivosť a dospieť tak k výsledku, ktorý je duševnou tvorbou. Samotné slová nie sú teda prvkami, na ktoré sa vzťahuje ochrana“. Na posúdenie originality sa má pritom použiť nasledovný test odvodený z judikatúry:

  • Má autor vôbec k dispozicií určitý priestor pre tvorivosť? (Diela, ktoré sa sa vyznačujú len svojou technickou funkciou, t.j. u ktorých jednotlivé spôsoby realizácie danej myšlienky sú natoľko obmedzené, že myšlienka a jej vyjadrenie splývajú, sú vylučené z autorskoprávnej ochrany.)
  • Bol priestor pre tvorivosť využitý? Ak áno, v akom rozsahu?
  • Zanechali tieto tvorivé rozhodnutia autora na jeho diele „osobný otlačok“, resp. „tvorivú osobnú stopu“?

(17) Pre fotografie tak napríklad Súdny dvor pri výklade „výsledku autorovej vlastnej duševnej tvorby“ uviedol, že: „Nevyžaduje sa tak určitá úroveň umeleckej kvality ani novátorská povaha. Rovnako málo záleží na cieli, s akým boli použité prostriedky umeleckej tvorby či na vynaloženom úsilí a finančných prostriedkoch. Požiadavky, ktorým musí fotografia na základe článku 6 smernice 93/98 (smernice 2006/116) zodpovedať, aby mohla byť chránená autorským právom, teda nie sú osobitne vysoké“ (generálny advokát v prípade, Pianer C-145/10, súd bod 87 rozsudku). Keďže však SDEU pri novinových článkoch výslovne uvádza, že sú založené „ako vyplýva z jej odôvodnení č. 4, 9 až 11 a 20, na rovnakej zásade“ (Infopaq I. C-5/08), je veľmi otázne ako „tvorivosť nezameniteľného osobitného rázu závislej od individuálnych osobných vlastností autora“ môže byť v súlade s „požiadavkami, ktoré nie sú osobitne vysoké“.

(18) Európska právna veda považuje prah tvorivosti nastavený európskymi smernicami za určitý kompromis, resp. strednú cestu, medzi angloamerickou doktrínou „skill and labour“, ktorá je podstatne menej striktná a kontinentálnou doktrínou jedinečnosti diela, ktorá je naopak oveľa viac rigorózna (Pozri C., Handig. Is the Term “Work” of the CDPA 1988 in Line with the European Directives? EIPR [Vol 32] 2010, str. 4, Goldstein. International Copyright. Oxford O.U.P. 2005, str. 177). Únijný koncept orginality tak chápe aj česká právna veda, ktorá uvádza, že: „Nejedná se ani o průnik původně anglo-americké doktríny skill and labour do českého autorského práva, neboť komunitární koncept původnosti zřetelně vyžaduje kritérium tvorby (srov. franc. création intellectuelle, angl. intellectual creation, něm. geistige Schöpfung).“ (I. Telec., P. Tůma: Autorský zákon: Komentář. Praha : C. H. Beck, 2007, k § 2). Slovensko s jeho tradíciou je pritom klasickým príkladom doktríny jedinečnosti diela. Ak teda pozorne počúvame Európsku právnu vedu a judikatúru Súdneho dvora, požiadavky podľa § 7 ods. 1 by sa mali podstatne znížiť. Či je tomu tak skutočne, nám môže zodpovedať len Súdny dvor Európskej únie, v ktorého výlučnej právomoci táto otázka spočíva.

(19) Zhrnutím teda možno povedať, že existuje veľká pravdepodobnosť toho, že „tvorivosť nezameniteľného osobitného rázu“, resp. „autorskoprávna individualita výtvoru v zmysle jeho (i keď nutne relatívnej) jedinečnosti“ jepríliž vysokým prahom nevyhnutnej kreativity. V našom právnom priestore to zhŕňa rakúsky autor Christian Handig slovami „Tým vyvstáva ale otázka koľko kreativity vyžaduje európsky pojem diela, a ako sa slovo kreativita pravdepodobne približuje tomu, čo je v nemeckej právnej vede a judikatúre označované ako idividualita“ (C., Handig. Was ist eine «eigene geistige Schöpfung des Urhebers?»; UFITA 2009, str. 63). Aby preto slovenské súdy mohli aj do budúcna správne aplikovať test nevyhnutnej originality diela, je potrebné opýtať sa Súdneho dvora EÚ, do akej miery môže právo členského štátu vyžadovať, aby „výsledok autorovej vlastnej duševnej tvorby“ dosahoval intenzity „tvorivosti nezameniteľného osobitného rázu“.

III. Znenie prejudiciálnej otázky;

(20) Z vyššie uvedených dôvodov navrhujeme aby Súdnemu dvoru Európskej únie bola v predmetnom konaní položená podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie nasledujúca otázka:

Je v súlade s článkom 2 písm. a) Smernice 2001/29/ES, ak právo, resp. výklad práva členského štátu, vyžaduje pre novinové články, ako literárne diela, aby boli „individuálnym a neopakovateľným výtvorom“ v zmysle ich relatívnej jedinečnosti vyžadujúc tak „tvorivosť nezameniteľného osobitného rázu“ ako nevyhnutný prah tvorivosti pre priznanie autorskoprávnej ochrany? Ak nie, aký prah tvorivosti má vnútroštátne právo pre novinové články podľa článku 2 písm. a) Smernice 2001/29/ES vyžadovať?

IV. Zoznam odbornej literatúry;

(21) Na podporu vyššie uvedených tvrdení uvádzame ctenému súdu zoznam 21 článkov z odbornej literatúry, ktoré sme pripravení na požiadanie i zaslať.

  1. C., Handig. Was ist eine «eigene geistige Schöpfung des Urhebers?»; UFITA 2009, 55– 70;
  2. C., Handig. Was erfordert „die Einheit und die Kohärenz des Unionsrechts?“, GRUR°Int°2012, 9-14;
  3. C., Handig. EuGH zum Werkbegriff und zu den freien Werknutzungen, ecolex°2012, 58;
  4. Gernot. Schleichende Harmonisierung des urheberrechtlichen Werkbegriffs?, GRUR 2009, 1019-1022;
  5. Geiger, Engelhardt, Hansen, Markowski. Urheberrecht im deutsch-französischen Dialog – Impulse für eine europäische Rechtsharmonisierung, GRUR Int 2006, 475-496;
  6. Albrecht, Mutschler-Siebert, Bosch. Die Murphy-Entscheidung und ihre Auswirkungen auf Sport- und Filmlizenzen im Online-Bereich, Die exklusive territoriale Rechtevergabe ist kein Modell der Vergangenheit! ZUM 93-10).
  7. C., Handig. Erste Umrisse eines europäischen Werkbegriffs, wbl°2012;
  8. C., Handig. Ähnlich, aber nicht ident! UFITA 2010/II, 385 -398;
  9. C., Handig. Anmerkung zu OGH, 4 Ob 208/09 f – Mozart-Symphonie No. 41, ZUM°2010, 631- 632;
  10. C., Handig. Einfach originell … muss eine Idee sein. – Die Schutzfähigkeit von Ideen nach dem UrhG, ÖBl 2010/12, 52-57;
  11. C., Handig. Is the Term “Work” of the CDPA 1988 in Line with the European Directives? EIPR [Vol 32] 2010, 53-57;
  12. C., Handig. Wie viel Originalität braucht ein urheberrechtliches Werk? RdW°2010/16, 14-17;
  13. J. Griffiths. Infopaq, BSA and the ‚Europeanisation‘ of United Kingdom Copyright Law (March 4, 2011). Media & Arts Law Review, Vol. 16, 2011. Available at SSRN: http://ssrn.com/abstract=1777027
  14. E, Derclaye. Infopaq International A/S v Danske Dagblades Forening (C-5/08): wonderful or worrisome? The impact of the ECJ ruling in Infopaq on UK copyright law [2010] EIPR 247;
  15. J, Pila. An Australian Copyright Revolution and its Relevance for UK Jurisprudence: IceTV in the light of Infopaq.Oxford University Commonwealth Law Journal 77;
  16. I, Alexander, “The concept of reproduction and the ‘temporary and transient’ exception” (2009) Cambridge Law Journal 520.
  17. A. Metzger, Der Einfluss des EuGH auf die gegenwärtige Entwicklung des Urheberrechts. GRUR, 2/2012.
  18. L. Bently, Protecting GUIs in EU law: Bezpecnostní Softwarová Asociace. IPKAT Weblog, dostupné: http://ipkitten.blogspot.com/2011/01/lionel-bezpecnostni-softwarova-asociace.html
  19. M. Husovec, M. K európskemu „prepisovaniu“ pojmovým znakov autorského diela, Duševné vlastníctvo, č. 4/2011
  20. M. Husovec. Newspaper articles not creativ,e enough. An issue for the CJEU?, Kluwer Copyright Blog, dostupné: http://kluwercopyrightblog.com/2012/01/24/newspaper-articles-not-creative-enough-an-issue-for-the-cjeu/
  21. H. Speyart.: Infopaq: het werkbegrip geharmoniseerd?, Nederlands tijdschrift voor Europees recht 2009 p.335-342

(22) Ďalšie odporučené články k prípadu Infopaq I. C-5/08.

  • Marino, Laure: Florilège de notions communautaires en droit d’auteur, à partir du droit de reproduction et de l’exception de reproduction provisoire, La Semaine Juridique – édition générale 2009 nº 272 p.31-34
  • Idot, Laurence: Reproduction d’articles de presse, Europe 2009 Octobre Comm. nº 376 p.25
  • Stamatoudi, E.: Dikaio Meson Enimerosis & Epikoinonias 2009 p.432-434
  • Koelman, K.J.: AMI: Tijdschrift voor auteurs-, media & informatierecht 2009 p.204-205
  • Trabuco, Cláudia: Com onze palavrinhas apenas …: a reprodução temporária de obras e a actividade de press clipping – Acórdão do Tribunal de Justiça de 16.7.2009, Proc. C-5/08, Cadernos de Direito Privado 2009 nº 28 p.38-53
  • Grosheide, F. Willem: Intellectuele eigendom & Reclamerecht 2009 p.323-326
  • Derclaye, Estelle: Wonderful or Worrisome? The Impact of the ECJ ruling in Infopaq on UK Copright Law, European Intellectual Property Review 2010 Vol.32 Issue 5 p.247-251
  • Axhamn, Johan: EU-domstolen tolkar originalitetskriteriet och inskränkningen till förmån för vissa tillfälliga former av mångfaldigande, Nordiskt immateriellt rättsskydd 2010 p.339-353
  • Höppner, Thomas: Reproduction in Part of Online Articles in the Aftermath of Infopaq (C-5/08): Newspaper Licensing Agency Ltd v Meltwater Holding BV [2010] EWHC 3099 (Ch), European Intellectual Property Review 2011 Vol. 33 Issue 5 p.331-333
  • Hugenholtz, P.B.: Nederlandse jurisprudentie ; Uitspraken in burgerlijke en strafzaken 2011 nº 288 – 289
  • Schlüter, Claudia: Harmonisierung ohne Harmonie? Das Infopaq v. DDF-Urteil des EuGH und der europäische Werkbegriff, Nourriture de l’esprit – Festschrift für Dieter Stauder (Ed. Nomos Verlagsgesellschaft – Baden-Baden) 2011 p.239-249

(23) Ďalšie odporučené články k prípadu BSA C-393/09.

  • Idot, Laurence: Programmes d’ordinateur et interfaces, Europe 2011 Février Comm. nº 2 p.44
  • Costes, Lionel: Protection des interfaces graphiques des logiciels : la position de la CJUE, Droit de l’immatériel : informatique, médias, communication 2011 nº 68 p.30-31
  • Lindhorst, Hermann: EuGH: Grafische Benutzeroberfläche genießt keinen Urheberrechtsschutz als Computerprogramm, Gewerblicher Rechtsschutz und Urheberrecht 2011 p.61
  • Marly, Jochen: Der Urheberrechtsschutz grafischer Benutzeroberflächen von Computerprogrammen, Gewerblicher Rechtsschutz und Urheberrecht 2011 p.204-208
    Smith, Leigh J.: Whether Copyright Protects the Graphic User Interface of a Computer Program: Bezpečnostní softwarová asociace – Svaz softwarové ochrany contre Ministerstvo kultury (C-393/09), Computer and Telecommunications Law Review 2011 Vol. 17 Issue 3 p.70-72
  • Bitan, Hubert: L’interface graphique d’un logiciel constitue une oeuvre autonome distincte du logiciel, Droit de l’immatériel : informatique, médias, communication 2011 nº 70 p.13-19
  • Panagiotidou, E.: Dikaio Meson Enimerosis & Epikoinonias 2011 p.120-121
    Kyst, Martin: Beskyttelse af edb-programmers grafiske brugergrænseflade: En afklaring, Ugeskrift for Retsvæsen B 2011 p.185-190
  • Pogácsás, Anett: A számítógépi program szerzői jogi védelméről – Számítógépi programok grafikus felhasználói felületének és annak televíziós sugárzásának szerzői jogi megítélése, Jogesetek Magyarázata 2011 nº 1 p.59-65
  • Van Rooijen, A.: AMI: Tijdschrift voor auteurs-, media & informatierecht 2011 p.99-101
  • Bassini, Marco: Diritto d’autore e tutelabilità dell’interfaccia grafica utente del software: alcuni importanti rilievi della Corte di giustizia, Diritto pubblico comparato ed europeo 2011 p.508-514
  • Hugenholtz, P.B.: Nederlandse jurisprudentie ; Uitspraken in burgerlijke en strafzaken 2011 nº 288 – 289
  • Dürager, Sonja: Die Schutzfähigkeit der Benutzeroberfläche im Immaterialgüterrecht, Österreichische Blätter für gewerblichen Rechtsschutz und Urheberrecht 2011 p.100-106
Kategórie
Slobody Uncategorized @sk

EISI intervenuje v spore proti projektu ZNasichDani.sk

EISI podalo v spore týkajúcom sa projektu www.znasichdani.sk svoje amicus curiae podanie na Okresný súd Bratislava II. Žalované je v ňom občianske združenie Aliancia Fair-play a spoločnost Websupport. Projekt ZNasichDani.sk bol spustený ako spoločný projekt Aliancie Fair-play a Vizuálneho obchodného registra v marci 2011. Monitoruje osoby stojace za firmami, ktoré získavajú zákazky od štátu. Stránka vznikla ako mash-up Vestníka verejného obstarávania a Obchodného registra.

Z dôvodu vysokého spoločenského záujmu, sme ctenému súdu poskytli právne argumenty v nasledovných otázkach:

I. Pomerovanie slobody prejavu a ochrany osobnosti;
II. Nárok na primerané zadosťučinenie v peniazoch;
III. Zodpovednosť poskytovateľa služby informačnej spoločnosti;

Naše podanie si môžete prečítať nižšie alebo stiahnuť tu.

I. Pomerovanie slobody prejavu a ochrany osobnosti

(1) Ctenému súdu chceme dať v prvom rade do pozornosti to, aký je význam slobody prejavu pre demokratickú spoločnosť a následne ponúknuť prierez judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, Ústavné súdu SR, Spolkového Ústavného súdu Nemecka, Súdneho dvora EÚ a všeobecných súdov, ktoré sa zaoberali stretom týchto dvoch základných práv. Veríme, že súd po zvážení predložených argumentov vynesie ústavne konformné a spravodlivé rozhodnutie.

(2) Sloboda prejavu je ako základné politické právo chránená tak na vnútroštátnej úrovni (čl. 26 Ústavy SR), ako aj na úrovni medzinárodnej (čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 11 Charty základných práv EÚ). Obsahom slobody prejavu je právo každého vyjadrovať svoje názory a slobodne rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Ústavný súd vo svojej rozsiahlej konštantnej judikatúre konštatoval, že sloboda prejavu je základným pilierom demokratickej spoločnosti, v ktorej je každému dovolené vyjadrovať sa k verejným veciam a vynášať o nich hodnotové súdy (pozri napr. Nález ÚS SR, sp.zn. II. ÚS 326/09 zo 4.marca 2010). Sloboda prejavu je conditio sine qua non skutočnej pluralitnej demokracie založenej na otvorenosti a tolerantnosti, a aj preto je v Ústave Slovenskej republiky zaradená do čela katalógu politických práv (pozri Uznesenie ÚS SR, sp.zn. IV. ÚS 362/09 z 15.októbra 2009).

(3) Vychádzajúc zo záväznosti ústavy pre všeobecné súdy ako ochrancov základných práv, platí, že v sporoch o ochranu osobnosti musí byť zohľadnená aj sloboda prejavu, ak sú na to splnené podmienky. Ustanovenia Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti teda nemožno aplikovať izolovane, ale je ich nutné vykladať v súlade s Ústavou Slovenskej republiky (pozri Nález ÚS SR, sp.zn. II. ÚS 152/08 z 15.decembra 2009). Ústavný súd považuje prípady týkajúce sa slobody prejavu a jej vyvažovania za veľmi dôležité a vyžaduje pre nich veľmi citlivý a argumentačne dôkladný prístup. Žaloby o ochranu osobnosti, ak je v nich komponent slobody prejavu, majú už na všeobecných súdoch svoj ústavnoprávny charakter, čo odôvodňuje aj možnosť značnej ingerencie Ústavného súdu do ich preskúmavania (pozri Nález ÚS SR, sp.zn. II. ÚS 326/09 zo 4.marca 2010).

K rozslišovaniu skutkových tvrdení a hodnotiacich úsudkov

(4)Pri dokazovaní a následnom rozhodovaní, či konkrétnym prejavom došlo k zásahu do práv na ochranu osobnosti, je podľa judikatúry potrebné vždy starostlivo rozlišovať medzi skutkovými tvrdeniami a hodnotiacimi úsudkami (Lingens v. Rakúsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8.7.1986). Rozlíšenie medzi skutkovými tvrdeniami a hodnotiacimi úsudkami má koncepčný význam – vytvoril sa ním základ binárneho rozlišovania prejavov. Každý prejav vo svojej podstate sa týka buď skutkového tvrdenia (faktu, informácie) alebo hodnotiaceho úsudku (názoru, myšlienky) alebo zahŕňa obidva – skutkové tvrdenie aj hodnotiaci úsudok (porovnaj DRGONEC, J.: Základy masmediálneho práva. 2008, Bratislava).

(5) Skutkovým tvrdením je vyjadrenie o skutkovej podstate alebo o postupe, ktoré sa vyznačuje objektívnym vzťahom medzi prejavom a realitou, a ktorého pravdivosť, úplnosť a presnosť možno preveriť dokazovaním (rozhodnutie spolkového Ústavného súdu Nemecka z dňa 9. októbra 1991 – sp. zn. 1 BvR 1555/88). Inak povedané, skutkovým tvrdením sa vyslovuje fakt, ktorý objektívne a preukázateľne existuje nezávisle od toho, kto prejav vo forme skutkového tvrdenia urobil.

(6) Hodnotiacim úsudkom sa prejavuje názor (vyslovuje sa myšlienka). Názor je stelesnením osobného postoja držiteľa slobody prejavu k faktom. Kým pravdivosť tvrdení podlieha dokazovaniu v súdnom či inom konaní, pravdivosť hodnotiacich úsudkov už pojmovo dokázať nemožno, preto dokazovaniu pravdivosti nepodliehajú. Možno ich posudzovať iba z hľadiska ich primeranosti (porovnaj KERECMAN, P.: Sloboda prejavu novinára a ochrana pred jej zneužitím. 2009, Bratislava). Dokázať pravdivosť hodnotiaceho úsudku nie je možné, pretože táto požiadavka porušuje slobodu vlastného názoru, ktorá je základnou súčasťou práva zaručeného článkom 10 Dohovoru (Lindon, Otchakovsky-Laurens a July v. Francúzsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 22.10.2007). Hodnotiace úsudky však musia vyplývať z určitých pravdivých faktov.

(7) K zásahu do práva na ochranu osobnosti, in concreto do cti a ľudskej dôstojnosti môže dôjsť tak skutkovými tvrdeniami, ako i hodnotiacimi úsudkami. Pokiaľ ide o zásah spočívajúci v skutkových tvrdeniach, pôjde v zásade o tvrdenia nepravdivé. Na tomto mieste je potrebné zdôrazniť, že každé zverejnenie nepravdivého údaju pritom nemusí automaticky znamenať neoprávnený zásah do osobnostných práv. Takýto zásah je daný len vtedy, ak v konkrétnom prípade presiahol určitú intenzitu takou mierou, ktorú už v demokratickej spoločnosti nemožno tolerovať (pozri Nález ÚS ČR, sp.zn. I. ÚS 156/99 zo dňa 8.2.2000).

Test proporcionality – vyvažovanie

(8) Pri strete práva na ochranu osobnosti a slobody prejavu je kľúčovým ich vyvažovanie, a teda rozhodovanie, ktoré z týchto práv má v prejednávanej veci prednosť. Podľa ustálenej rozhodovacej praxe Ústavného súdu SR (IV. ÚS 302/2010, I. ÚS 408/2010, I. ÚS 352/2011, I. ÚS 416/2011, I. ÚS 390/2011, IV. ÚS 107/2010, II. ÚS 326/09, II. ÚS 152/08) je v takomto prípade nutné v zásade skúmať a) kto, b) o kom, c) čo, d) kde, e) kedy a f) ako hovorí. Na základe odpovedí na tieto otázky možno potom pomocou testu proporcionality určiť, ktorá sloboda (právo) má byť uprednostnená.

(9) a) Kto. Z judikatúry ESĽP vyplýva, že privilegované postavenie z hľadiska ochrany slobody prejavu patrí novinárom a masmédiám, a to zvlášť pri informovaní o veciach verejného záujmu (napr. rozsudok ESĽP Prager a Oberschlick v. Rakúsko z 26. apríla 1995, sťažnosť č. 1594/90 alebo rozsudok ESĽP Bladet Tromso a Stensaas proti Nórsku z 20. mája 1999, sťažnosť č. 21980/93). Novinári majú (sociálnu) povinnosť poskytovať informácie a myšlienky týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť má právo takéto informácie dostať.

(10) Podľa nášho názoru možno postavenie žalovaného v prvom rade hodnotiť ako súčasť tejto kategórie subjektov, keďže sa podobne ako strážcovia demokracie (novinári) snaží o budovanie demokratickej a transparetnej občianskej spoločnosti. Vo svojej činnosti predovšetkým informuje verejnosť v otázkach politického a verejného života, a plní viaceré funkcie, ktoré plnia tiež novinári a masmédiá. Túto svoju spoločenskú funkciu vykonáva inter alia aj prevádzkovaním internetovej stránky www.znasichdani.sk. Na žalovaného v prvom rade sa teda ako na „nositeľa“ slobody prejavu vzťahuje zvýšená ochrana (privilegované postavenie) poskytovaná inak novinárom, resp. masmédiám, ktorú je potrebné pri rozhodovaní predmetnej veci zo strany všeobecného súdu primeraným spôsobom zohľadniť (pozri Nález ÚS SR, sp.zn. I. ÚS 408/2010 z 16.júna 2011).

(11) b) o kom. V zmysle rozhodovacej praxe Ústavného súdu SR je dôležité posúdiť aj povahu osoby, ktorej sa informácie uvedené v tlači či na internete týkajú. Takáto diferenciácia je dôsledkom snahy o podporu výmeny názorov o veciach verejných (res publica). Hranice akceptovateľnosti šírenia informácií týkajúcich sa osobnostnej sféry politikov sú preto najširšie u politikov a najužšie zas u „bežných“ občanov.

(12) Žalobkyňa sa nachádza uprostred týchto dvoch kategórií osôb pokiaľ ide o predmet prejednávaného sporu. Nepochybne nie je politikom, ale zároveň nemožno povedať, že by, pokiaľ ide o predmet tohto sporu, bola úplne „bežným“ občanom. Práve túto druhú kategóriu žalobkyňa do istej miery „opustila” tým, že sa ako štatutárny orgán v mene obchodnej spoločnosti nepriamo zúčastňovala verejných obstarávaní, kde sa nakladá s verejnými prostriedkami. A teda prostriedkami, ktoré vytvára slovenská spoločnosť ako taká. Tie samozrejme sú predmetom pozornosti médií a verejnosti. Žalobkyňa teda môže byť pod istým drobnohľadom verejnosti. Nakladanie z verejnými financiami je totiž nepochybne otázka verejného záujmu. Každý, kto sa zapojí do procesu získavania finančných prostriedkov z verejných zdrojov, musí rátať s tým, že vyšší záujem na informovaní verejnosti mu neumožní chrániť si svoje súkromie, čo sa týka týchto prostriedkov, rovnako ako obyčajnému občanovi. Toto uvažovanie potvrdzuje aj rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, podľa ktorého “do oblasti veřejného zájmu, u níž se předpokládá užší míra ochrany práva na soukromí, mohou spadat obchodní i jiné kontakty osob, které se nominálně neřadí mezi politiky, s osobami, které se v politice oficiálně angažují” (sp. zn. 3 Cdo 2796/2005).

(13) c) čo. Na internetovej stránke www.znasichdani.sk sú uverejnené len oficiálne údaje (skutkové tvrdenia), ktoré vznikli prepojením informácií, ktoré na základe zákona zverejňuje štát v Obchodnom registri, Obchodnom vestníku a vo Vestníku Úradu pre verejné obstarávanie, bez toho, aby boli žalovaným v prvom rade akokoľvek interpretované, hodnotené alebo pozmenené. Verejnosť má právo na prístup k takémuto druhu informácií, nakoľko ide o použitie verejných prostriedkov, ktoré z prevažnej časti pozostávajú z daní občanov.

(14) Informácie zverejnené na internetovej stránke www.znasichdani.sk sú informáciami bežne a verejne dostupnými pre každého, kto o nich prejaví záujem. Žalovaný v prvom rade tieto informácie medzi jednotlivými registrami v záujme zvýšenia transparentnosti prepojil, zosystematizoval a tým uľahčil orientáciu bežnej verejnosti o tom, aké je personálne obsadenie firiem úspešných vo verejnom obstarávaní, čo je častou indíciou pri odhaľovaní potenciálnej trestnej činnosti verejných činiteľov. Sledujúc tento účel, sú relevantné aj údaje o personálnom obsadení obchodných spoločností, keďže právnické osoby sú len právna fikcia, bez výpovednej spoločenskej hodnoty. Keďže cieľom tohto projektu je kontrola verejného a politického života (tzv. funkcia „strážneho psa“), ide o celospoločensky významnú (privilegovanú) tému, ktorá v zmysle ustálenej judikatúry ÚS SR požíva aj vysokú mieru ochrany slobody prejavu.

(15) d) kde. Vo všeobecnosti platí, že čím hromadnejšie sa informácia distribuuje, tým vyššia je ochrana osobnostných práv. V prejednávanom spore bola informácia síce uverejnená na internete, nie však priamo, ale len prostredníctvom vyhľadania konkrétnej osoby. Dostal sa k nej teda len ten, kto mal o ňu vyslovene záujem a sám si ju vyhľadal. Publicita teda nemôže byť automaticky postavená na roveň televízii alebo tlači, ktoré sú viac pasívnym médiom ako internet. Publicita informácie zverejnej na internete by sa preto vždy mala skúmať v každom konkrétnom prípade a nemala by sa teda hodnotiť len s poukazom na určitú paušálnu prezumpciu. Tento princíp zvýraznil aj Súdny dvor EÚ v spore Lindquist C-101/01 týkajúcom sa publikácie osobných údajov na internete, kde uviedol, že “Zo spisu vyplýva, že na získanie informácií uvedených na internetových stránkach, na ktoré B. Lindqvist uložila údaje o svojich kolegoch, sa musel používateľ internetu nielen pripojiť k internetu, ale tiež osobne vykonať úkony potrebné na získanie prístupu na uvedené internetové stránky. Povedané inými slovami, internetové stránky B. Lindqvist neobsahovali technické mechanizmy, vďaka ktorým by bolo možné automatické zasielanie týchto informácií osobám, ktoré nemali v úmysle zaistiť si prístup na tieto stránky.” (bod 60). Dodajme, že takéto technické machanizmy neobsahuje ani stránka www.znasichdani.sk.

(16) Napokon je nutné taktiž uviesť, že v zmysle judikatúry ÚS SR môže byť kritérium miesta aj irelevantné. Ústavný súd SR tak judikoval: „V danom prípade je však nutné vnímať kritérium miesta zaznenia sporných výrokov v spojení s kritériom ich autora. Ak je ich autorom novinár, tak jeho privilegované postavenie do určitej miery neutralizuje kritérium miesta ich zaznenia (m. m. IV. ÚS 139/2010)“. Tento právny názor je možné per analogiam použiť aj na iné osoby ako sú novinári, ak vykonávajú rovnakú spoločenskú funkciu.

(17) e) kedy. Informácie sú zverejňované automaticky potom, ako sa objavia v príslušných verejne dostupných registroch.

(18) f) ako. V zásade dochádza k neoprávneným zásahom do osobnostných práv nepravdivým skutkovými tvrdeniami. Vo veľmi výnimočných prípadoch k tomu môže dôjsť aj pravdivým skutkovým tvrdením. V konkrétnom prípade ide nepochybne o skutkové tvrdenie vychádzajúce z faktov, ktoré zverejnil štát, a teda z tohto pohľadu pravdivé. Vo vzťahu k týmto informáciám nemožno žalovanému v prvom rade uložiť povinnosť overovať si ich pravdivosť. K zásahu preto mohlo dôjsť len tým, že forma, ktorou boli prezentované výsledky, „hrubo” nezodpovedala spoločenskému cieľu, na ktorý mala slúžiť.

II. Nárok na primerané zadosťučinenie v peniazoch

(19) Žalobkyňa sa domáha aj primeraného zadosťučinenia v peniazoch vo výške 10.000 EUR. Pre prípad, že by súd dospel k záveru, že v predmetom prípade došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv, musíme súdu vyjadriť nasledovné obavy a právne argumenty. Podľa ústálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR, tento nárok vzniká rozhodnutím súdu, pričom súd musí v zmysle § 13 ods. 3 prihliadnuť na

a) závažnosť vzniknutej ujmy (jej rozsah a následok),

b) okolnosti vzniknutej ujmy (poľahčujúce či priťažujúce).

(20) Domnievame sa, že v predmetnom prípade by súd mal osobitne skúmať aj okolnosti prípadneho zásahu do osobnostných práv. Žalovaný v prvom rade je totiž predstaviteľ neziskového tretieho sektora, a priznanie vysokého zadosťučinenia v peniazoch by mohlo viesť k zhoršeniu stavu občianskej spoločnosti na Slovensku. Nie azda preto, že by bol jej jediným reprezentantom, ale preto že takéto rozhodnutie môže negatívne motivovať neprajníkov ďalších občianskych združení do budúcna. To môže viesť k reťazy abuzívnych žalôb, ktoré postupne budú odstraňovať nepohodlné subjekty tvoriace občiansku spoločnosť. Oproti novinárom či médiám je pritom tretí sektor oveľa zraniteľnejší. Narozdiel od nich neprodukuje zisk a nemôže sa rovnako brániť ako iný hospodársky aktívny subjekt (napr. SME). Uložiť takéto veľké finančné bremeno, ktorejkoľvek slovenskej neziskovej organizácií znamená v podstate vyhlásiť jej rozsudok “smrti”.

(21) Uloženie povinnosti zaplatiť 10.000 EUR neziskovému občianskeho združeniu by predstavovalo významný zásah nie len do slobody prejavu, ale aj slobody združovať sa. Takéto rozhodnutie súdu by ako zásah do týchto základných práv a slobôd určite nevyhovelo testu proporcionality tak, ako je ústalený v judikatúre Ústavného súdu SR, Európskeho súdu pre ľudské práva či Súdneho dvora EÚ (PL ÚS 23/06, PL. ÚS 3/09, PL. ÚS 3/00, PL. ÚS 67/07, tiež návrhy generálneho advokáta v spore C-70/10). Takýto rozsudok by preto svojou intenzitiou predstavoval protiústavný zásah orgánu verejnej moci do slobody prejavu (čl. 26 Ústavy) a slobody združovať sa (čl. 29 Ústavy). Ústavný súd SR by ho mohol na základe ústavnej sťažnosti žalobcu zrušiť.

(22) Ak sa aj teda žalovaný v prvom rade v očiach súdu previnil deliktom, veríme, že súd zváži spoločenský účel, ktorý daným projektom sledoval a neúmyselný charakter predmetného zásahu. Právna veda totiž všeobecne zastáva princíp, že v prípade nezavinene vyvolaného zásahu do osobnostných práv by v zásade malo postačiť ospravedlnenie alebo iná forma morálnej satisfakcie (Hurdík, J. Lavický, P., Telec, I. Občanské právo hmotné. Obecná část. Ochrana osobnosti. Bratislava: BVŠP, 2008, str. 129).

III. Zodpovednosť poskytovateľa služby informačnej spoločnosti

(22) Rovnako pre prípad, že by súd uznal, že zo strany žalovaného v prvom rade došlo k spáchaniu deliktu, približujeme aj postavenie druhého žalovaného, ktoré má významne európsky rozmer. V prvom rade je nutné uviesť, že poskytovanie tzv. webhostingu je služba, bez ktorej by internet ako ho poznáme dnes, nemohol fungovať. Každý subjekt, ktorý chce vystupovať na internete si musí u niekoho svoju webstránku “uložiť”, aby tak bola následne prístupná online. Táto služba má pritom masový a čisto technický charakter. Poskytovatelia webhostingu takto urdžiavajú v chode bilióny dát. Žalovaný v druhom rade taktiež poskytuje takúto službu, pričom patrí dokonca k najväčším poskytovateľom svojho druhu na Slovensku. Ku dnešnému dňu poskytuje svoju službu 31 820 slovenským webstránkam, čo predstavuje nepreberné množstvo dát.

(23) Žalovaný v druhom rade podlieha práve preto osobitnému právnemu režimu. Je totiž poskytovateľom služby informačnej spoločnosti podľa zákona č. 22/2004 o elektronickom obchode (ZEO), ktorý je transpozíciou článku 2 a) smernice 200/31/ES o elektronickom obchode (SEO alebo Smernica). Na jeho mimozmluvnú zodpovednosť sa preto vzťahuje aj osobitné ustanovenie § 6 ZEO – vylúčenie zodpovednosti poskytovateľa služieb – ktoré je transpozíciou článku 12 až 15 tejto Smernice. Na žalovaného v druhom rade sa pritom aplikuje hypotéza § 6 ods. 4, pretože vykonáva aktivity, ktoré pozostávajú z uloženia informácií, poskytovaných príjemcom tejto služby na jeho žiadosť. Zároveň, ako poskytovateľ takýchto služieb má neutrálne postavenie, a preto v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ musí benefitovať z inštitútu vylúčenia zodpovednosti (bod 116, L’Oreal v. eBay C-324/09).

(24) Inštitút vylúčenia zodpovednosti sa však vzťahuje len na monetárne nároky (bezdôvodné obohatenie, škoda, nemajetková ujma v peniazoch). Nevzťahuje sa teda na zodpovednosť za odstránenie protiprávneho stavu, či zodpovednosť za predchádzanie protiprávneho stavu. To vyplýva z čl. 14 ods 3 SEO, podľa ktorého “Tento článok nemá vplyv na možnosť súdu alebo správneho orgánu požiadať poskytovateľa služieb, v súlade s právnymi systémami členských štátov, aby ukončil alebo predchádzal porušovaniu predpisov, a nemá vplyv ani na možnosť členských štátov, aby začali konanie, ktoré by nariadilo odstránenie alebo znemožnenie prístupu k informáciám”. Toto ustanovenie Smernice má svoj odraz v § 6 ods. 5 posledná veta podľa, ktorého “súd môže nariadiť poskytovateľovi služieb ich odstránenie z elektronickej komunikačnej siete aj vtedy, ak sa poskytovateľ služieb o ich protiprávnosti nedozvedel.”. Odstraňovací a negatórny nárok preto možno voči poskytovateľovi uplatniť bez ohľadu na aplikovanie ustanovenia § 6 ods. 4 (bližší komentár Husovec, M. Komentár k európskej smernici o elektronickom obchode a zákonom [2000/31/ES]. Dostupné online http://husovec.blogspot.com/2008/12/komentar-k-europskej-smernici-o.html).

Odstraňovací a zdržovací nárok

(24) Odstraňovací a zdržovací nárok sú záväzkové právne vzťahy, ktoré vznikajú ako dôsledok porušenia mimozáväzkových povinností, v tomto prípade stanovených § 11 ObčZ. Povinnosť plniť tieto záväzky teda ťaží všetkých, ktorí neoprávnene zasiahnu do osobnostných práv. Zodpovednosť za odstránenie a prechádzanie protiprávnemu stavu je založená na objektívnej zodpovednosti, takže nevyžaduje zavinenie. Akákýkoľvek druh zodpovednosti sa však v zásade nesie len za vlastné konanie, nie konanie druhých. Výnimky upravuje priamo zákon, ako napr. pri zodpovednosti za škodu § 420(2) či na iných miestach právneho poriadku.

(25) V prejednávanom prípade by mal žalovaný v druhom rade zodpovedať za konanie prvého žalovaného. Jeho vlastné konanie totiž nijako nebolo príčinou vzniku zásahu do osobostných práv. Slovenský právny poriadok však umožňuje “presmerovanie” negatórneho a odstraňovacieho nároku aj voči tretím osobám, ktoré sa iba nepriamo podieľajú na ohrození alebo porušení práva. Je tomu tak explicitne v § 56 písm. b) Autorského zákona. V danom prípade ide o transpozíciu smernice 2001/29/ES o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti, ktorá to vyžaduje v článku 8(3).

(26) Povinnosť zabezpečiť uplatnenie nároku voči tretej osobe, ktorá sama nespáchala delikt, Slovenskej republike vyplýva aj pre celú ostatnú oblasť duševného vlastníctva na základe článku 11 smernice 2004/48/ES podľa, ktorého “Členské štáty tiež zabezpečia, aby vlastníci práv mali možnosť navrhnúť vydanie súdneho príkazu proti sprostredkovateľom, ktorých služby využíva tretia strana na porušovanie práva duševného vlastníctva.“ Právo na ochranu osobnosti však nepatrí k právam duševného vlastníctva, hoci má aj veľa spoločného.

(27) Napriek tomu sa však domnievame, že negatórny a odstraňovací nárok možno uplatniť voči nedelikventom aj pri iných erga omnes právach, ako napríklad vlastníckom práve podľa § 126 ObčZ či práve na ochranu osobnosti podľa § 13 ObčZ. Posledne menované totiž v § 13 ods. 3 ObčZ zamlčuje adresáta tohto nároku, keď hovorí, že “Fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov .. ” Podľa nášho názoru tak možno aj osobu, ktorá nespáchála delikt na osobnostných právach, podrobiť tiaži negatórneho a odstraňovacieho nároku. Inak by ochrana osobnostných práv nemusela byt vždy efektívna, keďže niekedy nevinní sprostredkovatelia dokážu zabrániť ujme skôr či efektívnejšie ako samotný páchateľ deliktu.

(28) Takéto rozhodnutie súdu však musí byť o to citlivejšie, keďže ukladá povinnosti osobe, ktorá sama nekonala protiprávne. Domnievame sa, že súd by sa mohol inšpirovať alebo zahraničnou doktrínou, napr. nemeckým konceptom Störerhaftung, ktorý má základy v ochrane vlastníckeho práva (ustanovení ako § 126 ObčZ) alebo samou smernicou 2004/48/ES o vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva. Tá v článku 3 stanovuje určité vodítka pre súd, keď určuje, že “prostriedky právnej nápravy musia byť účinné, primerané a odradzujúce a musia sa uplatňovať takým spôsobom, aby sa predišlo vytváraniu prekážok zákonného obchodu a musia stanovovať záruky proti ich zneužívaniu.“ Navyše, podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ opatrenia musia byť aj “spravodlivé a primerané a nemôžu byť nadmerne nákladné” (pozri rozsudok bod 139 L’Oréal v eBay C-324/09 a bod 36 Scarlet Extended C-70/10).

(29) Domnievame sa, že ak by sa súd rozhodol uložiť povinnosť niesť negatórny nárok aj žalovanému v druhom rade, mal by starostlivo zvážiť jeho technickú uskutočniteľnosť a podrobiť celkovej analýze, či takéto rozhodnutie nie je nadbytočné a zároveň, či je účinné, primerané, nie je nadmerne nákladné, či vytvára dostatočné záruky voči jeho zneužívaniu do budúcna a či v konečnom dôsledku nevytvára prekážky zákonného obchodu na internete (podľa judikatúry Najvyššieho súdu SR je nadbytočným taký petit, ktorého obsah už objektívne vykonáva petit iný – napr. sp. zn. 4 Obo 237/2007: “Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožnil s právnym názorom krajského súdu, že požadovaný výrok navrhovateľa, je nadbytočný vzhľadom na to, že v prvej časti výroku, uložil odporcom zdržať sa nekalosúťažného konania, vlastne v podstate rozhodol aj o tom, že svoje zásoby fliaš, etikiet a obchodných písomností, vzťahujúce sa k zakázanému nekalosúťažnému konaniu, nemôžu uvádzať na trh, a preto ich bude musieť zničiť na svoje náklady.). Na tento účel by súd azda mohol zabezpečiť aj expertný posudok.

Kategórie
Inovácie Projekty Súdy a občianska spoločnosť Uncategorized @sk

Podali sme amicus curiae pred Najvyšším súdom SR

EISI podalo dňa 26.11.2011 svoj historický prvý amicus curiae podanie (z lat. priateľ súdu) na Najvyšší súd SR. Hoci tento inštitút amerického práva náš právny systém nepozná, súd ho môže neformálne akceptovať vzhľadom na to, že jeho využívanie je vitálne pre demokraciu a občiansku spoločnosť. Amicus curiae znamená možnosť tretieho sektora obrátiť sa na súd ako jeho priateľ prezentujúc mu svoj názor na pred ním prejednávaný spor. Spor, v ktorom EISI podalo svoje amicus curiae sa týka správneho výkladu ustanovení zákona o ochranných známkach a princípu zneužitia práva. Veríme, že naše podanie zoberie Najvyšší súd SR v úvahu.

Podanie si môžete nižšie.

European Information Society Institute, o. z.

Dobrianskeho 1580, 093 01 Vranov nad Topľou, Slovakia

IČO: 42 227 950, www.eisionline.org

VEC: Amicus curiae k podanému odvolaniu voči rozhodnutiu Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 24S/91/2010-53, v právnej veci žalobcu: Krajský Prokurátor v Banskej Bystrici proti žalovanému Úrad priemyselného vlastníctva SR za účasti AUDIT-A.U.P., s.r.o. a Jozef Štrichel, Remeselné služby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia predsedníčky Úradu priemyselného vlastníctva SR v Banskej Bystrici č. POZ 1289-2002/OZ 203-322 II. 145/2009 zo dňa 25. augusta 2009.

Vážený súd,

vzhľadom na to, že si v občianskom združení European Information Society Institute nesmierne vážime Vašu prácu, ktorá je častokrát odborne veľmi náročná,

a keďže aj predmet prejednávaného sporu považujeme z hľadiska aplikovaných princípov za celospoločensky významný,

prihliadajúc na to, že známkové právo je silne harmonizované a neustále dotvárané judikatúrou Súdneho dvora EÚ,

rozhodli sme sa týmto ako priateľ súdu (z lat. amicus curiae) a inštitúcia ktorej členovia sa špecializujú v oblasti duševného vlastníctva,

dať ctenému súdu do pozornosti niekoľko právnych argumentov k nasledovným právnym otázkam:

  • Návrh na výmaz ochrannej známky a zneužitie práva;
  • Posudzovanie identity ochrannných známok;

S úctou

Martin Husovec

za European Information Society Institute, o.z.

1. Návrh na výmaz ochrannej známky a zneužitie práva

Ak by mal súd za to, že v prejednávanom prípade nejde o poctivé obchodné správanie, uvádzame nasledovné.

Oprávnenie podať návrh na výmaz ochrannej známky je subjektívnym hmotným právom. Netradičné na tomto je práve to, že patrí medzi tie hmotné subjektívne práva, ktoré sú realizovateľné (uplatniteľné) len cestou príslušného orgánu (ÚPVSR). Iným príkladom takéhoto hmotného práva je napríklad aj odporovacie právo podľa § 42a ObčZ. Takéto hmotné práva sa považujú za uplatnené, len ak boli uplatnené procesne, čím sa z nich však nestáva procesné právo, ale naopak, zachovávajú si svoju povahu hmotného subjektívneho práva. Ich uplatňovanie (výkon) je preto nutné posudzovať aj podľa hmotnoprávnych noriem, ako napr. § 3 ObčZ alebo § 265 ObchZ. Právo podať návrh na výmaz ochrannej známky sa dokonca aj prekluduje (viď § 16 ZochrZ, článok 9 známkovej smernice [1]). Jeho výkon može byť preto v konkrétnom prípade aj výkonom práva v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 ObčZ. Ako píše prof. Švestka: „Podle převažujícího výkladu výkon práva v rozporu s dobrými mravy znamená, že se výkon práva ocitá v rozporu s uznávaným míněním rozhodující částí společnosti, které ve vzájemných vztazích mezi lidmi určuje, jaký má být výkon práv tak, aby byly v souladu se základními a obecně respektovanými zásadami mravního řádu demokratické společnosti (se zásadou slušností, poctivostí, čestností, vzájemnou úctou, tolerancí, důvěrou atd.). .. Pokud se výkon práva ocitne v rozporu s dobrými mravy, soud takovému právu s poukazem na § 3 odepře právní ochranu (srov. výše zmíněnou výslovnou úpravu § 265 ObchZ), aniž by se tím však něco měnilo na samotné existenci tohoto práva. Toto právo trvá i nadále.“ [2]. Na to, že odmietnutie právnej ochrany v taktom prípade by mal súd ako korektív spravodlivosti prihliadať ex offo poukazuje aj veľmi známy nález českého Ústavného súdu vo veci zmeny judikatúry ohľadom premlčania zadosťučinenia poskytnutého v peniazoch (sp. zn. II.ÚS 635/09).

Tento judikát v relevantnej časti uvádza: „Ústavní soud považuje za samozřejmé a určující pro nalézání práva, že vždy je nezbytné vycházet z individuálních okolností každého jednotlivého případu, které jsou založeny na skutkových zjištěních.  Mnohé případy a jejich specifické okolnosti mohou být – obdobně jako v  dané věci – značně komplikované a netypické; to však nevyvazuje obecné  soudy z povinnosti udělat vše pro spravedlivé řešení, jakkoliv se to  může jevit složité, přičemž v rovině práva podústavního je nutné za  účelem dodržení shora uvedených principů posuzovat individuální  okolnosti daného případu též prizmatem kogentního ustanovení § 3 odst. 1  občanského zákoníku, které je v rovině podústavního práva odrazem shora  vymezeného ústavního požadavku nalezení spravedlivého řešení (srov.  nález ze dne 5. 8. 2010 ve věci sp. zn. II. ÚS 3168/09). Zásada souladu  výkonu práv s dobrými mravy představuje významný korektiv, který v  odůvodněných případech dovoluje zmírňovat tvrdost zákona a dává soudci  prostor pro uplatnění pravidel slušnosti. Pojem dobré mravy nelze  vykládat pouze jako soubor mravních pravidel užívaných jako korektiv či  doplňující obsahový faktor výkonu subjektivních práv a povinností, ale  jako příkaz soudci rozhodovat praeter legem či dokonce contra legem,  pokud jde o reprobaci jednání příčícího se dobrým mravům (srov. mutatis  mutandis nález ze dne 20. 4. 2010 ve věci sp. zn. II. ÚS 2087/08). Dobré  mravy v tomto pojetí tedy jsou souhrnem etických obecně uznávaných a  zachovávaných zásad, jejichž dodržování je mnohdy zajišťováno i právními  normami tak, aby každé jednání bylo v souladu s obecnými mravními  zásadami a právními principy. Takto provedený výklad pojmu dobré mravy  ve svém souhrnu prostupuje i Listinou (srov. nález ve věci sp. zn. II.  ÚS 544/2000, ..).

2. Posudzovanie identity ochranných známok

Hoci bývalý známkový zákon (zákon č. 55/1997 Z.z.) obsahoval vlastnú definíciu zhodnosti a zameniteľnosti v § 3a ods. 1, je nutné tieto definície vykladať v súlade s judikatúrou Súdneho dvora EÚ formou eurokonformného výkladu – tzv. nepriamy účinok európskeho práva (prípad Von Colson C-106/89). V prejednávanom prípade vznikli všetky relevantné okolnosti po vstupe Slovenskej republiky do EÚ, keďže návrh na výmaz bol podaný dňa 25.4.2006. Aplikácia európskeho práva je preto nevyhnutná, pretože inak by zo strany súdu došlo k porušeniu článku 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, či dokonca by mohlo dôjsť aj k porušeniu základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy, IV. ÚS 77/02)[3].

Posudzovaniu identity označení sa najviac venovalo rozhodnutie LTJ Diffusion C 291/00, a to najmä vo svojom bode 54. Toto rozhodnutie prinieslo celoeurópsky test identity označení (čl. 5(1) známkovej smernice), ktorý znie nasledovne:

Označenie je zhodné s ochrannou známkou len v prípade, že

(1.) toto označenie bez zmien či doplnkov preberá všetky prvky tvoriace túto ochrannú známku, alebo

(2.) ak vnímané ako celok obsahuje také nepatrné rozdiely, že priemerný spotrebiteľ si ich nevšimne.

Keďže v prejednávanom prípade ide skôr o druhý prípad tohto testu, domnievame sa, že by sa mal súd sústrediť na to, či si priemerný spotrebiteľ z daného relevantného trhu pri celkovom posúdení označení „COPPA CAFFÉ“ a „COPA CAFE“ všimne ich nepatrné rozdiely. Za kľúčové v tejto súvislosti považuje identifikovanie návykov a správania priemerného spotrebiteľa v danom segmente relevantného trhu [4]. To, že by sa test zhodnosti nemal vykladať úplne reštriktívne potvrzduje aj bod 25 až 28 nedávneho prípadu Die BergSpechte C 278/08.

Ak by mal súd pochynosti o výklade pojmu identita (ak teda nejde o prípad acte clair alebo acte éclairé), uvádzame, že podľa judikatúry Ústavného súdu SR je nepoloženie prejudiciálnej otázky podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie považované za porušenie základných práv (IV. ÚS 206/08 a II. ÚS 90/05). Presnejšie v rozhodnutí IV. ÚS 206/08 Ústavný súd Slovenskej republiky uviedol nasledovné: “Z toho však vyplýva, že v rozsahu výkladu práva spoločenstva je zákonným sudcom vo veci začatej pred vnútroštátnym súdom nielen sudca určený rozvrhom práce podľa osobitných predpisov, ale aj komunitárny sudca, lebo jeho povinnosť rozhodnúť o otázkach interpretácie komunitárneho práva je súčasne aj jeho oprávnením, ktoré nemožno zásadne obísť, a ak, tak len komunitárnym právom určenými spôsobmi, ktoré vyplývajú z judikatúry Súdneho dvora ES, napríklad vo veciach, v ktorých sa uplatní CILFIT formula (pozri rozsudok vo veci 283/81 Srl CILFIT a Lanificio di Gavardo SpA proti Ministerstvu zdravotníctva zo 6. októbra 1982). Ústavný súd pripomína, že ak vnútroštátny sudca nepredloží prejudiciálnu otázku komunitárnemu sudcovi v konkrétnej veci, kde to bola jeho povinnosť, nielen možnosť tak urobiť, potom v takom prípade to môže za istých okolností zakladať zodpovednosť členského štátu za porušenie komunitárneho práva postupom a rozhodovaním vnútroštátneho súdu (pozri napríklad rozsudok z 30. septembra 2003 vo veci Kobler proti Rakúskej republike, C-224/01). ”

Poznámky pod čiarov:
 

[1] Smernica  Európskeho parlamentu a Rady 2008/95/ES z 22. októbra 2008 o  aproximácii právnych predpisov členských štátov v oblasti ochranných  známok.

[2] Švestka, J., Spáčil, J., Škárová, M., Hulmák, M. a kol. Občanský zákoník I. § 1–459. Komentář. 1. vydání. Praha : C. H. Beck, 2008, 1236 s.

[3] Pozri nález Ústavného súdu SR, sp. zn. ÚS 77/02, z 27. novembra 2002, podľa ktorého “Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. ”. Taktiež pozri publikáciu Jánošíková, M. Komunitárne právo v judikatúre ústavných súdov SR a ČR. Bratislava: Iura Edition. 2009.

[4] Podľa judikatúry je ním  priemerne informovaná, pozorná a obozretná fyzická osoba, ktorá nemá  možnosť priameho porovnania obidvoch označení, a vníma ich teda s  časovým odstupom (jeden po druhom). Priemerný spotrebiteľ hodnotí  označenie ako celok, nezameriava sa na detaily. Pozri napr. Pipková, H. Ochranná známka Společenství a ochranná známka v Evropském společenství. Praha : ASPI, 2007. alebo Husovec, M. Výklad článku 5(1) a (2) známkovej smernice v judikatúre Súdneho  dvora EÚ. In: Průmyslové vlastnictví, č. 1/2011, p. 19-28.