V decembri EISi predstavilo svoj projekt pod názvom „Digitálna verejná správa a ľudské práva“. V spolupráci s Ústavom práva informačných technológii a duševného vlastníctva,, EISi usporiadalo na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave dňa 18.12. prednášku, na ktorej predstavilo výsledky projektu a jeho výstupy širokej verejnosti. 

 Projekt sa zameriava na otázky spojené s e-Governmentom a dodržiavaním základných práv občanov. Pri elektronizácii verejnej správy sa nie vždy myslí na základné právo občanov, pritom nie je vylúčené, že nesprávna forma elektronizácie môže porušiť niektoré práva občanov. Občania môžu byť ako dôsledok nesprávnych technologických postupov postavení mimo novú digitálnu spoločnosť (napr. sťažením podávania petícií), znevýhodnený vo výkone svojich základných ľudských práv (napr. pri de facto znemožnení disponovania so svojím majetkom) či dokonca priamo diskriminovaní zo strany verejnej moci (napr. pri zavádzaní elektronických povinností). Nesprávna digitalizácia môže dokonca ohroziť samo ľudské právo (napr. ochrana osobných dát a ochranu súkromia). Projekt sa zameral na niekoľko špecifických problémov, ktoré sa v minulom období vyskytli pri elektronizácii verejnej správy a pretrvávajú dodnes, ale venoval sa aj „živým“ problémom a pripravovanej legislatíve. Súčasťou projektu bolo spustenie informačného portálu „Digitálna verejná správa a ľudské práva“ (http://dvsalp.eisionline.org/), ktorý obsahuje základné informácie a poznatky o tom, na ktoré práva musí štát pri elektronizácii verejnej správy najviac dbať  a o konkrétnych prípadoch, kedy základné práva občanov nie sú plne rešpektované.  Jedným z hlavných výstup je rovnomenná publikácia – „Digitálna verejná správa a ľudské práva“, ktorá obsahuje podrobnú faktickú a právnu analýzu problémov predstavených na informačnom portáli a obsahuje detailnejšie zistenia projektu. Publikácia je voľne dostupná pre každého, pod licenciou Creative Commons a je taktiež možné získať ju v tlačenej podobe Ďalšie odkazy:

• Digitálna verejná správa a ľudské práva – Informačný portál pre verejnosť
• „Digitálna verejná správa a ľudské práva“ – Publikácia (.pdf)

Mestská časť Bratislava Staré mesto kládla zvolávateľovi sobotňajsieho zhromaždenia ZastavmeActa neoprávnené prekážky. Pod hrozbou následnej pokuty (do výšky 165 EUR) od neho vyžadovali zabezpečenie minimálne 50 usporiadateľov, pričom odporúčali až 150. Nejedná sa pritom o prvý prípad kedy sa orgán verejnej moci snaží „nadiktovať domácu úlohu“ zvolávateľovi argumentujúc § 6 ods. 5 písm. b) a e) zákona o zhromažďovacom práve. Ak od Vás ako zvolávateľa budú niekedy žiadať niečo podobné, prekopírujte im nasledujúci text.

Takéto konanie orgánov verejnej moci ide totiž protiústavne nad rámec zákona o zhromažďovacom práve. Príslušné ustanovenie § 6 zákona totiž vyžaduje len zabezpečiť „potrebný počet spôsobilých usporiadateľov“ a „dbať o pokojný priebeh zhromaždenia“.  Nie je totiž povinnosťou organizátora ale naopak štátu vytvárať podmienky pre výkon tohto práva.

Sloboda zhromažďovania zaručená článkom 11 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, predstavuje spolu so slobodou prejavu a slobodou združovania základné politické práva nevyhnutné pre každú demokratickú spoločnosť (tiež sp. zn. I. ÚS 193/03). Slúžia k zabezpečeniu plurality názorov i politických záujmov. Ich ochrana je preto kľúčovou požiadavkou právneho štátu.

Z pohľadu judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu dôvody, pre ktoré štát môže zakázať určité zhromaždenie musia byť vážne a nemôžu zakrývať neschopnosť štátnych orgánov zabezpečiť pokojný priebeh demonštrácie, a to aj v prípade ak hrozí protidemonštrácia. Táto povinnosť štátnych orgánov nemôže byť suplovaná prenesením bremena zabezpečiť nerušený a pokojný priebeh zhromaždenia na jeho organizátorov, príp. usporiadateľov, ktorých povinnosť je organizačno-koordinačnej povahy a nie ochrannej povahy.

Skutočná a účinná sloboda zhromažďovania sa neobmedzuje iba na holú povinnosť štátu nezasahovať. Naopak je povinnosťou štátu prijať primerané opatrenia, ktoré by umožnili pokojný priebeh demonštrácií.

V prípade Christians against Racism and Fascism c. Spojené kráľovstvo štrasburské orgány ochrany práva uviedli, že aj keď existuje reálne nebezpečenstvo, že verejný sprievod môže vyústiť do nepokojov v dôsledku udalostí, ktoré sa vymknú kontrole organizátorov, pre tento dôvod sa sprievod nemôže ocitnúť mimo pôsobnosti ochrany článku 11 Dohovoru. Z toho nepriamo vyplýva, že počet usporiadateľov je irelevantný nakoľko povinnosť zabezpečiť pokojné zhromaždenie prameniaca z pozitívneho záväzku štátu je na pleciach štátnych orgánov.

Neprimeraná požiadavka spočívajúca v nedôvodne vysokom počte usporiadateľov predstavuje neželaný zásah do práva pokojne sa zhromažďovať. Možnosť realizácie zhromaždovacieho práva nemôže byť závislá od diskrečnej právomoci orgánov verejnej moci. Tieto práve naopak majú povinnosť stelesnenú v tzv. pozitívnom záväzku štátu zabezpečiť normálny priebeh zhromaždenia a nie ho znemožňovať svojvoľnými prekážkami.

Neoprávnené vyžadovanie vysokého počtu usporiadateľov pod hrozbou prípadnej sankcie za nedodržanie tejto podmienky znamená zásah do slobody zhromažďovania, ktorý môže odrádzať od zvolania zhromaždenia. Takéto podmieňovanie zhromaždenia zo strany orgánov verejnej moci má odstrašujúci, resp. odradzujúci účinok, ktorý vo svojej podstate znamená popretie tohto základného práva. Uvedený zásah by napokon neobstál ani v teste proporcionality z dôvodu, že ho evidentne nemožno považovať za opatrenie nevyhnutné v demokratickej spoločnosti.

Nóta zo strany príslušných orgánov v podobe zabezpečenia značného počtu pomocných osôb by mohla byť využívaná ako subsidiárny prostriedok voči „nepohodlným“ zhromaždeniam v prípadoch, kedy nie je daná zákonná možnosť ich zakázania, čo by vo svojich dôsledkoch viedlo k obdobnému výsledku, t.j. zvolávatelia by rezignovali na uskutočňovanie tohto významného občianskeho práva.

Zákonná dikcia v podobe povinnosti zabezpečiť „potrebný počet spôsobilých usporiadateľov“ je príliš neurčitá, čo vytvára dostatočný priestor pre jej účelové zneužívanie. Právomoc orgánu verejnej moci stanovovať počet usporiadateľov navyše nevyplýva zo žiadnej právnej normy, preto potenciálnu takúto požiadavku je nutné považovať za arbitrárnu a ničím nepodloženú, pričom ju nemožno z tohto dôvodu spravodlivo požadovať. Ustálenie počtu týchto osôb je preto na zvážení organizátorov zhromaždenia, tak aby prebehlo pokojne a bol naplnený jeho účel.

V tomto smere sa žiada poukázať, že podľa štrasburskej judikatúry sa za zásah do zhromaždovacieho práva považuje aj opatrenie prijaté po jeho skončení, t.z. i pokuta za nesplnenie počtu potrebných pomocných osôb. Takáto sankcia musí byť meraná nevyhnutnosťou v demokratickej spoločnosti.

Je potrebné navyše upozorniť na prípad Müller a ostatní z roku 1988, kde Európsky súd vyslovil názor, že normu nemožno považovať za „zákon“, ak nie je formulovaná dostatočne presne, aby občanovi umožnila predvídať v miere zodpovedajúcej okolnostiam dôsledky, ku ktorým môže viesť určité konanie. To sa vzťahuje aj na povinnosť zabezpečiť „potrebný počet spôsobilých usporiadateľov“ a následnú sankciu za jej nedodržanie. Neurčitosť zákonom ustanoveného protiprávneho konania v oblasti zhromaždovacieho práva vytvára zábranu, resp. obavu zvolania akéhokoľvek zhromaždenia v dôsledku následnej represie, čo zaiste nezodpovedá ani princípu právnej istoty.

pre EISI, o.z. spracoval: Tomáš Čentík

V pondelok 1. augusta, European Information Society Institute (EISi) podla svoju intervenciu pred Európskym súdom pre ľudské práva (ESĽP) vo veci Magyar Jeti Zrt týkajúceho sa zodpovednosti za internetové odkazy. Rozhodnutie súdu ustanoví dôležité limity pre budúcnosť slobody prejavu on-line. EISi sa preto rozhodlo vysvetliť súdu dôležitosť odkazov pre fungovanie internetu a ilustrovať ako by uvalenie obmedzení na ich použitie malo nedozerné následky pre spoločnosť.

Podanie bolo pripravené profesormi (Martin Husovec) a študentami (Bruno Bautista) Tilburg Law School a právnikmi z Law Firm TRINITI a University of Tartu (Karmen Turk a Maarja Pild), ako súčasť právnej klinky v spolupráci s Tilburg Institute for Law, Technology, and Society (TILT).

V našom podaní sa zameriavame na: a) dôležitosť odkazov pre architekrú internetu a nové médiá, na pozadí vysvetlenia toho akú majú odkazy spoločenskú hodnotu a vývoja nových médii; b) dosah ktorý toto rozhodnutie môže mať na slobodu prejavu online; c) argumenty z predchádzajúcej rozhodovacej činnosti ESĽP ktoré podporujú interpretáciu, že novinár by nemal byť zodpovedný za odkaz na obsah tretej strany ak vykonáva právo slobody prejavu tlače vo verejnom záujme. Zároveň argumentujeme, že ktorákoľvek osoba, bez ohľadu na to či je novinárom, ktorá odkazuje na obsah tretej strany, by mala byť oslobodená od akejkoľvek zodpovednosti, pokiaľ tak nebolo učinené za výnimočných okolností, ako napr. že daná osoba tak konala s úmyslom propagovať daný obsah.

Odkaz na celé podanie [EN] – Magyar Jeti Zrt Intervention ECtHR (.pdf)

EISi dnes podalo vyjadrenie ako intervenujúca tretia strana vo veci Satamedia pred Európskym súdom pre ľudské práva.Rozhodnutie Veľkej komory bude nesmierne dôležité pre budúcnosť dátovej žurnalistiky v Európe. Rozhodli sme sa preto ukázať súdu ako prílišne striktná aplikácia práva na súkromie môže obmedziť sociálne prospešnú slobodu prejavu.  Podanie bolo pripravené štyrmi excelentnými študentami z Tilburg Law School (Cora Arts, Diana van Wanrooij) a Stanfrod Law School (Laurel Elizabeth Mills, Eric Dunn) ako súčasť právnej kliniky pod vedením profesorov z Tilburg University (Martin Husovec, Karolina La Fors) a Stanford University (Phil Malone, Daphne Keller). V našom podaní adresujeme: (i) dopad aký toto rozhodnutie môže mať technológie ktoré pomáhajú novinárom používať dáta, prostredníctvom ktorých zdeľujú nové, užitočné informácie verejnosti, (ii) potreba vyvážiť slobodu prejavu a právo na súkromie takým spôsobom, ktorý ponechá priestor novinárom na inováciu pri využívaní týchto technológií a (iii) spôsoby ktorými môže byť existujúca judikatúra súdu vyvážená tak, aby brala do úvahy tieto dôležité záujmy. Plné znenie podanie – Satamedia Intervention ECtHR (.pdf)

Pred časom sme na našom webe informovali o tom, že  Okresný súd Považská Bystrica nám odmietol sprístupniť rozsudok. Krajský súd nám dal za pravdu, a rozsudok nám v krátkej dobe sprístupnil, za čo mu samozrejme ďakujeme. 

• rozsudok

Ide o rozsudok Okresného súdu Považská Bystrica vo veci Stacho v Klub Strážov, o.z. Súd v ňom rozhodol, že Klub strážov, ako prevádzkovateľ webovej stránky www.otvorene.sk je povinný, okrem iného, zaplatiť pánovi Stachovi 5.000,- EUR za anonymné komentáre tretích osôb. 

Tento spor je pre EISI obzvlásť zaujímavý, keďže sa týka zodpovednosti prevádzkovateľov webových stránok, čo je oblasť, v ktorej sa EISI aktívne angažuje. Špecifickosťou tohto rozhodnutia je to, že sa súd vôbec nevysporiadal s tzv. „bezpečnými prístavmi“, ktoré sú upravené v zákone o elektronickom obchode. Pre informáciu, bezpečné prístavy upravujú osobitné podmienky, za splnenia ktorých by prevádzkovatelia webových stránok nemali zodpovedať za, komentáre tretích osôb.

EISI sa rozhodlo, že v tejto veci súd upozorní na aplikáciu bezpečných prístavov a poukáže na rozhodovaciu prax zahraničných súdov v podobných sporoch. Samozrejme, o ďalších krokoch, ako aj o výsledku odvolacieho konania tohto sporu Vás informujeme.

Viac sa o tomto spore dočítate tu, a tu.

Ak viete o podobných sporoch, budeme veľmi radi, ak nám o nich dáte vedieť.

Napísané: streda, 14. marec 2012, 19:41

Pred pár dňami nám bolo od Okresného súdu Považská Bystrica doručené rozhodnutie, ktorým nám odmietol sprístupniť rozsudok s odôvodnením, že tento rozsudok nenadobudol právoplatnosť a preto ho sprístupniť povinný nie je. Dnes sme samozrejme podali odvolanie.

Prečo si myslíme, že sú súdy povinné sprístupňovať aj neprávoplatné rozsudky?  Podľa §82a(5) zákona o súdoch „Súdy sprístupňujú verejnosti na základe žiadosti podľa osobitného zákona [zákon o slobodnom prístupe k informáciám] všetky súdne rozhodnutia, vrátane neprávoplatných rozhodnutí…“

Umožňuje táto norma aj iný výklad? Počkáme si na rozhodnutie o odvolaní a uvidíme. O výsledku vás samozrejme informujeme.

• naša pôvodná žiadosť
• rozhodnutie o čiastočnom zneprístupnení
• naše odvolanie

EISI podalo v spore týkajúcom sa projektu www.znasichdani.sk svoje amicus curiae podanie na Okresný súd Bratislava II. Žalované je v ňom občianske združenie Aliancia Fair-play a spoločnost Websupport. Projekt ZNasichDani.sk bol spustený ako spoločný projekt Aliancie Fair-play a Vizuálneho obchodného registra v marci 2011. Monitoruje osoby stojace za firmami, ktoré získavajú zákazky od štátu. Stránka vznikla ako mash-up Vestníka verejného obstarávania a Obchodného registra.

Z dôvodu vysokého spoločenského záujmu, sme ctenému súdu poskytli právne argumenty v nasledovných otázkach:

I. Pomerovanie slobody prejavu a ochrany osobnosti;
II. Nárok na primerané zadosťučinenie v peniazoch;
III. Zodpovednosť poskytovateľa služby informačnej spoločnosti;

Naše podanie si môžete prečítať nižšie alebo stiahnuť tu.

I. Pomerovanie slobody prejavu a ochrany osobnosti

(1) Ctenému súdu chceme dať v prvom rade do pozornosti to, aký je význam slobody prejavu pre demokratickú spoločnosť a následne ponúknuť prierez judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, Ústavné súdu SR, Spolkového Ústavného súdu Nemecka, Súdneho dvora EÚ a všeobecných súdov, ktoré sa zaoberali stretom týchto dvoch základných práv. Veríme, že súd po zvážení predložených argumentov vynesie ústavne konformné a spravodlivé rozhodnutie.

(2) Sloboda prejavu je ako základné politické právo chránená tak na vnútroštátnej úrovni (čl. 26 Ústavy SR), ako aj na úrovni medzinárodnej (čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 11 Charty základných práv EÚ). Obsahom slobody prejavu je právo každého vyjadrovať svoje názory a slobodne rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Ústavný súd vo svojej rozsiahlej konštantnej judikatúre konštatoval, že sloboda prejavu je základným pilierom demokratickej spoločnosti, v ktorej je každému dovolené vyjadrovať sa k verejným veciam a vynášať o nich hodnotové súdy (pozri napr. Nález ÚS SR, sp.zn. II. ÚS 326/09 zo 4.marca 2010). Sloboda prejavu je conditio sine qua non skutočnej pluralitnej demokracie založenej na otvorenosti a tolerantnosti, a aj preto je v Ústave Slovenskej republiky zaradená do čela katalógu politických práv (pozri Uznesenie ÚS SR, sp.zn. IV. ÚS 362/09 z 15.októbra 2009).

(3) Vychádzajúc zo záväznosti ústavy pre všeobecné súdy ako ochrancov základných práv, platí, že v sporoch o ochranu osobnosti musí byť zohľadnená aj sloboda prejavu, ak sú na to splnené podmienky. Ustanovenia Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti teda nemožno aplikovať izolovane, ale je ich nutné vykladať v súlade s Ústavou Slovenskej republiky (pozri Nález ÚS SR, sp.zn. II. ÚS 152/08 z 15.decembra 2009). Ústavný súd považuje prípady týkajúce sa slobody prejavu a jej vyvažovania za veľmi dôležité a vyžaduje pre nich veľmi citlivý a argumentačne dôkladný prístup. Žaloby o ochranu osobnosti, ak je v nich komponent slobody prejavu, majú už na všeobecných súdoch svoj ústavnoprávny charakter, čo odôvodňuje aj možnosť značnej ingerencie Ústavného súdu do ich preskúmavania (pozri Nález ÚS SR, sp.zn. II. ÚS 326/09 zo 4.marca 2010).

K rozslišovaniu skutkových tvrdení a hodnotiacich úsudkov

(4)Pri dokazovaní a následnom rozhodovaní, či konkrétnym prejavom došlo k zásahu do práv na ochranu osobnosti, je podľa judikatúry potrebné vždy starostlivo rozlišovať medzi skutkovými tvrdeniami a hodnotiacimi úsudkami (Lingens v. Rakúsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8.7.1986). Rozlíšenie medzi skutkovými tvrdeniami a hodnotiacimi úsudkami má koncepčný význam – vytvoril sa ním základ binárneho rozlišovania prejavov. Každý prejav vo svojej podstate sa týka buď skutkového tvrdenia (faktu, informácie) alebo hodnotiaceho úsudku (názoru, myšlienky) alebo zahŕňa obidva – skutkové tvrdenie aj hodnotiaci úsudok (porovnaj DRGONEC, J.: Základy masmediálneho práva. 2008, Bratislava).

(5) Skutkovým tvrdením je vyjadrenie o skutkovej podstate alebo o postupe, ktoré sa vyznačuje objektívnym vzťahom medzi prejavom a realitou, a ktorého pravdivosť, úplnosť a presnosť možno preveriť dokazovaním (rozhodnutie spolkového Ústavného súdu Nemecka z dňa 9. októbra 1991 – sp. zn. 1 BvR 1555/88). Inak povedané, skutkovým tvrdením sa vyslovuje fakt, ktorý objektívne a preukázateľne existuje nezávisle od toho, kto prejav vo forme skutkového tvrdenia urobil.

(6) Hodnotiacim úsudkom sa prejavuje názor (vyslovuje sa myšlienka). Názor je stelesnením osobného postoja držiteľa slobody prejavu k faktom. Kým pravdivosť tvrdení podlieha dokazovaniu v súdnom či inom konaní, pravdivosť hodnotiacich úsudkov už pojmovo dokázať nemožno, preto dokazovaniu pravdivosti nepodliehajú. Možno ich posudzovať iba z hľadiska ich primeranosti (porovnaj KERECMAN, P.: Sloboda prejavu novinára a ochrana pred jej zneužitím. 2009, Bratislava). Dokázať pravdivosť hodnotiaceho úsudku nie je možné, pretože táto požiadavka porušuje slobodu vlastného názoru, ktorá je základnou súčasťou práva zaručeného článkom 10 Dohovoru (Lindon, Otchakovsky-Laurens a July v. Francúzsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 22.10.2007). Hodnotiace úsudky však musia vyplývať z určitých pravdivých faktov.

(7) K zásahu do práva na ochranu osobnosti, in concreto do cti a ľudskej dôstojnosti môže dôjsť tak skutkovými tvrdeniami, ako i hodnotiacimi úsudkami. Pokiaľ ide o zásah spočívajúci v skutkových tvrdeniach, pôjde v zásade o tvrdenia nepravdivé. Na tomto mieste je potrebné zdôrazniť, že každé zverejnenie nepravdivého údaju pritom nemusí automaticky znamenať neoprávnený zásah do osobnostných práv. Takýto zásah je daný len vtedy, ak v konkrétnom prípade presiahol určitú intenzitu takou mierou, ktorú už v demokratickej spoločnosti nemožno tolerovať (pozri Nález ÚS ČR, sp.zn. I. ÚS 156/99 zo dňa 8.2.2000).

Test proporcionality – vyvažovanie

(8) Pri strete práva na ochranu osobnosti a slobody prejavu je kľúčovým ich vyvažovanie, a teda rozhodovanie, ktoré z týchto práv má v prejednávanej veci prednosť. Podľa ustálenej rozhodovacej praxe Ústavného súdu SR (IV. ÚS 302/2010, I. ÚS 408/2010, I. ÚS 352/2011, I. ÚS 416/2011, I. ÚS 390/2011, IV. ÚS 107/2010, II. ÚS 326/09, II. ÚS 152/08) je v takomto prípade nutné v zásade skúmať a) kto, b) o kom, c) čo, d) kde, e) kedy a f) ako hovorí. Na základe odpovedí na tieto otázky možno potom pomocou testu proporcionality určiť, ktorá sloboda (právo) má byť uprednostnená.

(9) a) Kto. Z judikatúry ESĽP vyplýva, že privilegované postavenie z hľadiska ochrany slobody prejavu patrí novinárom a masmédiám, a to zvlášť pri informovaní o veciach verejného záujmu (napr. rozsudok ESĽP Prager a Oberschlick v. Rakúsko z 26. apríla 1995, sťažnosť č. 1594/90 alebo rozsudok ESĽP Bladet Tromso a Stensaas proti Nórsku z 20. mája 1999, sťažnosť č. 21980/93). Novinári majú (sociálnu) povinnosť poskytovať informácie a myšlienky týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť má právo takéto informácie dostať.

(10) Podľa nášho názoru možno postavenie žalovaného v prvom rade hodnotiť ako súčasť tejto kategórie subjektov, keďže sa podobne ako strážcovia demokracie (novinári) snaží o budovanie demokratickej a transparetnej občianskej spoločnosti. Vo svojej činnosti predovšetkým informuje verejnosť v otázkach politického a verejného života, a plní viaceré funkcie, ktoré plnia tiež novinári a masmédiá. Túto svoju spoločenskú funkciu vykonáva inter alia aj prevádzkovaním internetovej stránky www.znasichdani.sk. Na žalovaného v prvom rade sa teda ako na „nositeľa“ slobody prejavu vzťahuje zvýšená ochrana (privilegované postavenie) poskytovaná inak novinárom, resp. masmédiám, ktorú je potrebné pri rozhodovaní predmetnej veci zo strany všeobecného súdu primeraným spôsobom zohľadniť (pozri Nález ÚS SR, sp.zn. I. ÚS 408/2010 z 16.júna 2011).

(11) b) o kom. V zmysle rozhodovacej praxe Ústavného súdu SR je dôležité posúdiť aj povahu osoby, ktorej sa informácie uvedené v tlači či na internete týkajú. Takáto diferenciácia je dôsledkom snahy o podporu výmeny názorov o veciach verejných (res publica). Hranice akceptovateľnosti šírenia informácií týkajúcich sa osobnostnej sféry politikov sú preto najširšie u politikov a najužšie zas u „bežných“ občanov.

(12) Žalobkyňa sa nachádza uprostred týchto dvoch kategórií osôb pokiaľ ide o predmet prejednávaného sporu. Nepochybne nie je politikom, ale zároveň nemožno povedať, že by, pokiaľ ide o predmet tohto sporu, bola úplne „bežným“ občanom. Práve túto druhú kategóriu žalobkyňa do istej miery „opustila” tým, že sa ako štatutárny orgán v mene obchodnej spoločnosti nepriamo zúčastňovala verejných obstarávaní, kde sa nakladá s verejnými prostriedkami. A teda prostriedkami, ktoré vytvára slovenská spoločnosť ako taká. Tie samozrejme sú predmetom pozornosti médií a verejnosti. Žalobkyňa teda môže byť pod istým drobnohľadom verejnosti. Nakladanie z verejnými financiami je totiž nepochybne otázka verejného záujmu. Každý, kto sa zapojí do procesu získavania finančných prostriedkov z verejných zdrojov, musí rátať s tým, že vyšší záujem na informovaní verejnosti mu neumožní chrániť si svoje súkromie, čo sa týka týchto prostriedkov, rovnako ako obyčajnému občanovi. Toto uvažovanie potvrdzuje aj rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, podľa ktorého “do oblasti veřejného zájmu, u níž se předpokládá užší míra ochrany práva na soukromí, mohou spadat obchodní i jiné kontakty osob, které se nominálně neřadí mezi politiky, s osobami, které se v politice oficiálně angažují” (sp. zn. 3 Cdo 2796/2005).

(13) c) čo. Na internetovej stránke www.znasichdani.sk sú uverejnené len oficiálne údaje (skutkové tvrdenia), ktoré vznikli prepojením informácií, ktoré na základe zákona zverejňuje štát v Obchodnom registri, Obchodnom vestníku a vo Vestníku Úradu pre verejné obstarávanie, bez toho, aby boli žalovaným v prvom rade akokoľvek interpretované, hodnotené alebo pozmenené. Verejnosť má právo na prístup k takémuto druhu informácií, nakoľko ide o použitie verejných prostriedkov, ktoré z prevažnej časti pozostávajú z daní občanov.

(14) Informácie zverejnené na internetovej stránke www.znasichdani.sk sú informáciami bežne a verejne dostupnými pre každého, kto o nich prejaví záujem. Žalovaný v prvom rade tieto informácie medzi jednotlivými registrami v záujme zvýšenia transparentnosti prepojil, zosystematizoval a tým uľahčil orientáciu bežnej verejnosti o tom, aké je personálne obsadenie firiem úspešných vo verejnom obstarávaní, čo je častou indíciou pri odhaľovaní potenciálnej trestnej činnosti verejných činiteľov. Sledujúc tento účel, sú relevantné aj údaje o personálnom obsadení obchodných spoločností, keďže právnické osoby sú len právna fikcia, bez výpovednej spoločenskej hodnoty. Keďže cieľom tohto projektu je kontrola verejného a politického života (tzv. funkcia „strážneho psa“), ide o celospoločensky významnú (privilegovanú) tému, ktorá v zmysle ustálenej judikatúry ÚS SR požíva aj vysokú mieru ochrany slobody prejavu.

(15) d) kde. Vo všeobecnosti platí, že čím hromadnejšie sa informácia distribuuje, tým vyššia je ochrana osobnostných práv. V prejednávanom spore bola informácia síce uverejnená na internete, nie však priamo, ale len prostredníctvom vyhľadania konkrétnej osoby. Dostal sa k nej teda len ten, kto mal o ňu vyslovene záujem a sám si ju vyhľadal. Publicita teda nemôže byť automaticky postavená na roveň televízii alebo tlači, ktoré sú viac pasívnym médiom ako internet. Publicita informácie zverejnej na internete by sa preto vždy mala skúmať v každom konkrétnom prípade a nemala by sa teda hodnotiť len s poukazom na určitú paušálnu prezumpciu. Tento princíp zvýraznil aj Súdny dvor EÚ v spore Lindquist C-101/01 týkajúcom sa publikácie osobných údajov na internete, kde uviedol, že “Zo spisu vyplýva, že na získanie informácií uvedených na internetových stránkach, na ktoré B. Lindqvist uložila údaje o svojich kolegoch, sa musel používateľ internetu nielen pripojiť k internetu, ale tiež osobne vykonať úkony potrebné na získanie prístupu na uvedené internetové stránky. Povedané inými slovami, internetové stránky B. Lindqvist neobsahovali technické mechanizmy, vďaka ktorým by bolo možné automatické zasielanie týchto informácií osobám, ktoré nemali v úmysle zaistiť si prístup na tieto stránky.” (bod 60). Dodajme, že takéto technické machanizmy neobsahuje ani stránka www.znasichdani.sk.

(16) Napokon je nutné taktiž uviesť, že v zmysle judikatúry ÚS SR môže byť kritérium miesta aj irelevantné. Ústavný súd SR tak judikoval: „V danom prípade je však nutné vnímať kritérium miesta zaznenia sporných výrokov v spojení s kritériom ich autora. Ak je ich autorom novinár, tak jeho privilegované postavenie do určitej miery neutralizuje kritérium miesta ich zaznenia (m. m. IV. ÚS 139/2010)“. Tento právny názor je možné per analogiam použiť aj na iné osoby ako sú novinári, ak vykonávajú rovnakú spoločenskú funkciu.

(17) e) kedy. Informácie sú zverejňované automaticky potom, ako sa objavia v príslušných verejne dostupných registroch.

(18) f) ako. V zásade dochádza k neoprávneným zásahom do osobnostných práv nepravdivým skutkovými tvrdeniami. Vo veľmi výnimočných prípadoch k tomu môže dôjsť aj pravdivým skutkovým tvrdením. V konkrétnom prípade ide nepochybne o skutkové tvrdenie vychádzajúce z faktov, ktoré zverejnil štát, a teda z tohto pohľadu pravdivé. Vo vzťahu k týmto informáciám nemožno žalovanému v prvom rade uložiť povinnosť overovať si ich pravdivosť. K zásahu preto mohlo dôjsť len tým, že forma, ktorou boli prezentované výsledky, „hrubo” nezodpovedala spoločenskému cieľu, na ktorý mala slúžiť.

II. Nárok na primerané zadosťučinenie v peniazoch

(19) Žalobkyňa sa domáha aj primeraného zadosťučinenia v peniazoch vo výške 10.000 EUR. Pre prípad, že by súd dospel k záveru, že v predmetom prípade došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv, musíme súdu vyjadriť nasledovné obavy a právne argumenty. Podľa ústálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR, tento nárok vzniká rozhodnutím súdu, pričom súd musí v zmysle § 13 ods. 3 prihliadnuť na

a) závažnosť vzniknutej ujmy (jej rozsah a následok),

b) okolnosti vzniknutej ujmy (poľahčujúce či priťažujúce).

(20) Domnievame sa, že v predmetnom prípade by súd mal osobitne skúmať aj okolnosti prípadneho zásahu do osobnostných práv. Žalovaný v prvom rade je totiž predstaviteľ neziskového tretieho sektora, a priznanie vysokého zadosťučinenia v peniazoch by mohlo viesť k zhoršeniu stavu občianskej spoločnosti na Slovensku. Nie azda preto, že by bol jej jediným reprezentantom, ale preto že takéto rozhodnutie môže negatívne motivovať neprajníkov ďalších občianskych združení do budúcna. To môže viesť k reťazy abuzívnych žalôb, ktoré postupne budú odstraňovať nepohodlné subjekty tvoriace občiansku spoločnosť. Oproti novinárom či médiám je pritom tretí sektor oveľa zraniteľnejší. Narozdiel od nich neprodukuje zisk a nemôže sa rovnako brániť ako iný hospodársky aktívny subjekt (napr. SME). Uložiť takéto veľké finančné bremeno, ktorejkoľvek slovenskej neziskovej organizácií znamená v podstate vyhlásiť jej rozsudok “smrti”.

(21) Uloženie povinnosti zaplatiť 10.000 EUR neziskovému občianskeho združeniu by predstavovalo významný zásah nie len do slobody prejavu, ale aj slobody združovať sa. Takéto rozhodnutie súdu by ako zásah do týchto základných práv a slobôd určite nevyhovelo testu proporcionality tak, ako je ústalený v judikatúre Ústavného súdu SR, Európskeho súdu pre ľudské práva či Súdneho dvora EÚ (PL ÚS 23/06, PL. ÚS 3/09, PL. ÚS 3/00, PL. ÚS 67/07, tiež návrhy generálneho advokáta v spore C-70/10). Takýto rozsudok by preto svojou intenzitiou predstavoval protiústavný zásah orgánu verejnej moci do slobody prejavu (čl. 26 Ústavy) a slobody združovať sa (čl. 29 Ústavy). Ústavný súd SR by ho mohol na základe ústavnej sťažnosti žalobcu zrušiť.

(22) Ak sa aj teda žalovaný v prvom rade v očiach súdu previnil deliktom, veríme, že súd zváži spoločenský účel, ktorý daným projektom sledoval a neúmyselný charakter predmetného zásahu. Právna veda totiž všeobecne zastáva princíp, že v prípade nezavinene vyvolaného zásahu do osobnostných práv by v zásade malo postačiť ospravedlnenie alebo iná forma morálnej satisfakcie (Hurdík, J. Lavický, P., Telec, I. Občanské právo hmotné. Obecná část. Ochrana osobnosti. Bratislava: BVŠP, 2008, str. 129).

III. Zodpovednosť poskytovateľa služby informačnej spoločnosti

(22) Rovnako pre prípad, že by súd uznal, že zo strany žalovaného v prvom rade došlo k spáchaniu deliktu, približujeme aj postavenie druhého žalovaného, ktoré má významne európsky rozmer. V prvom rade je nutné uviesť, že poskytovanie tzv. webhostingu je služba, bez ktorej by internet ako ho poznáme dnes, nemohol fungovať. Každý subjekt, ktorý chce vystupovať na internete si musí u niekoho svoju webstránku “uložiť”, aby tak bola následne prístupná online. Táto služba má pritom masový a čisto technický charakter. Poskytovatelia webhostingu takto urdžiavajú v chode bilióny dát. Žalovaný v druhom rade taktiež poskytuje takúto službu, pričom patrí dokonca k najväčším poskytovateľom svojho druhu na Slovensku. Ku dnešnému dňu poskytuje svoju službu 31 820 slovenským webstránkam, čo predstavuje nepreberné množstvo dát.

(23) Žalovaný v druhom rade podlieha práve preto osobitnému právnemu režimu. Je totiž poskytovateľom služby informačnej spoločnosti podľa zákona č. 22/2004 o elektronickom obchode (ZEO), ktorý je transpozíciou článku 2 a) smernice 200/31/ES o elektronickom obchode (SEO alebo Smernica). Na jeho mimozmluvnú zodpovednosť sa preto vzťahuje aj osobitné ustanovenie § 6 ZEO – vylúčenie zodpovednosti poskytovateľa služieb – ktoré je transpozíciou článku 12 až 15 tejto Smernice. Na žalovaného v druhom rade sa pritom aplikuje hypotéza § 6 ods. 4, pretože vykonáva aktivity, ktoré pozostávajú z uloženia informácií, poskytovaných príjemcom tejto služby na jeho žiadosť. Zároveň, ako poskytovateľ takýchto služieb má neutrálne postavenie, a preto v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ musí benefitovať z inštitútu vylúčenia zodpovednosti (bod 116, L’Oreal v. eBay C-324/09).

(24) Inštitút vylúčenia zodpovednosti sa však vzťahuje len na monetárne nároky (bezdôvodné obohatenie, škoda, nemajetková ujma v peniazoch). Nevzťahuje sa teda na zodpovednosť za odstránenie protiprávneho stavu, či zodpovednosť za predchádzanie protiprávneho stavu. To vyplýva z čl. 14 ods 3 SEO, podľa ktorého “Tento článok nemá vplyv na možnosť súdu alebo správneho orgánu požiadať poskytovateľa služieb, v súlade s právnymi systémami členských štátov, aby ukončil alebo predchádzal porušovaniu predpisov, a nemá vplyv ani na možnosť členských štátov, aby začali konanie, ktoré by nariadilo odstránenie alebo znemožnenie prístupu k informáciám”. Toto ustanovenie Smernice má svoj odraz v § 6 ods. 5 posledná veta podľa, ktorého “súd môže nariadiť poskytovateľovi služieb ich odstránenie z elektronickej komunikačnej siete aj vtedy, ak sa poskytovateľ služieb o ich protiprávnosti nedozvedel.”. Odstraňovací a negatórny nárok preto možno voči poskytovateľovi uplatniť bez ohľadu na aplikovanie ustanovenia § 6 ods. 4 (bližší komentár Husovec, M. Komentár k európskej smernici o elektronickom obchode a zákonom [2000/31/ES]. Dostupné online http://husovec.blogspot.com/2008/12/komentar-k-europskej-smernici-o.html).

Odstraňovací a zdržovací nárok

(24) Odstraňovací a zdržovací nárok sú záväzkové právne vzťahy, ktoré vznikajú ako dôsledok porušenia mimozáväzkových povinností, v tomto prípade stanovených § 11 ObčZ. Povinnosť plniť tieto záväzky teda ťaží všetkých, ktorí neoprávnene zasiahnu do osobnostných práv. Zodpovednosť za odstránenie a prechádzanie protiprávnemu stavu je založená na objektívnej zodpovednosti, takže nevyžaduje zavinenie. Akákýkoľvek druh zodpovednosti sa však v zásade nesie len za vlastné konanie, nie konanie druhých. Výnimky upravuje priamo zákon, ako napr. pri zodpovednosti za škodu § 420(2) či na iných miestach právneho poriadku.

(25) V prejednávanom prípade by mal žalovaný v druhom rade zodpovedať za konanie prvého žalovaného. Jeho vlastné konanie totiž nijako nebolo príčinou vzniku zásahu do osobostných práv. Slovenský právny poriadok však umožňuje “presmerovanie” negatórneho a odstraňovacieho nároku aj voči tretím osobám, ktoré sa iba nepriamo podieľajú na ohrození alebo porušení práva. Je tomu tak explicitne v § 56 písm. b) Autorského zákona. V danom prípade ide o transpozíciu smernice 2001/29/ES o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti, ktorá to vyžaduje v článku 8(3).

(26) Povinnosť zabezpečiť uplatnenie nároku voči tretej osobe, ktorá sama nespáchala delikt, Slovenskej republike vyplýva aj pre celú ostatnú oblasť duševného vlastníctva na základe článku 11 smernice 2004/48/ES podľa, ktorého “Členské štáty tiež zabezpečia, aby vlastníci práv mali možnosť navrhnúť vydanie súdneho príkazu proti sprostredkovateľom, ktorých služby využíva tretia strana na porušovanie práva duševného vlastníctva.“ Právo na ochranu osobnosti však nepatrí k právam duševného vlastníctva, hoci má aj veľa spoločného.

(27) Napriek tomu sa však domnievame, že negatórny a odstraňovací nárok možno uplatniť voči nedelikventom aj pri iných erga omnes právach, ako napríklad vlastníckom práve podľa § 126 ObčZ či práve na ochranu osobnosti podľa § 13 ObčZ. Posledne menované totiž v § 13 ods. 3 ObčZ zamlčuje adresáta tohto nároku, keď hovorí, že “Fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov .. ” Podľa nášho názoru tak možno aj osobu, ktorá nespáchála delikt na osobnostných právach, podrobiť tiaži negatórneho a odstraňovacieho nároku. Inak by ochrana osobnostných práv nemusela byt vždy efektívna, keďže niekedy nevinní sprostredkovatelia dokážu zabrániť ujme skôr či efektívnejšie ako samotný páchateľ deliktu.

(28) Takéto rozhodnutie súdu však musí byť o to citlivejšie, keďže ukladá povinnosti osobe, ktorá sama nekonala protiprávne. Domnievame sa, že súd by sa mohol inšpirovať alebo zahraničnou doktrínou, napr. nemeckým konceptom Störerhaftung, ktorý má základy v ochrane vlastníckeho práva (ustanovení ako § 126 ObčZ) alebo samou smernicou 2004/48/ES o vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva. Tá v článku 3 stanovuje určité vodítka pre súd, keď určuje, že “prostriedky právnej nápravy musia byť účinné, primerané a odradzujúce a musia sa uplatňovať takým spôsobom, aby sa predišlo vytváraniu prekážok zákonného obchodu a musia stanovovať záruky proti ich zneužívaniu.“ Navyše, podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ opatrenia musia byť aj “spravodlivé a primerané a nemôžu byť nadmerne nákladné” (pozri rozsudok bod 139 L’Oréal v eBay C-324/09 a bod 36 Scarlet Extended C-70/10).

(29) Domnievame sa, že ak by sa súd rozhodol uložiť povinnosť niesť negatórny nárok aj žalovanému v druhom rade, mal by starostlivo zvážiť jeho technickú uskutočniteľnosť a podrobiť celkovej analýze, či takéto rozhodnutie nie je nadbytočné a zároveň, či je účinné, primerané, nie je nadmerne nákladné, či vytvára dostatočné záruky voči jeho zneužívaniu do budúcna a či v konečnom dôsledku nevytvára prekážky zákonného obchodu na internete (podľa judikatúry Najvyššieho súdu SR je nadbytočným taký petit, ktorého obsah už objektívne vykonáva petit iný – napr. sp. zn. 4 Obo 237/2007: “Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožnil s právnym názorom krajského súdu, že požadovaný výrok navrhovateľa, je nadbytočný vzhľadom na to, že v prvej časti výroku, uložil odporcom zdržať sa nekalosúťažného konania, vlastne v podstate rozhodol aj o tom, že svoje zásoby fliaš, etikiet a obchodných písomností, vzťahujúce sa k zakázanému nekalosúťažnému konaniu, nemôžu uvádzať na trh, a preto ich bude musieť zničiť na svoje náklady.). Na tento účel by súd azda mohol zabezpečiť aj expertný posudok.