Ľudia sa na nás často obracajú s rôznymi právnymi otázkami týkajúcimi sa najmä ochrany ich súkromia, autorských práv, či spotrebiteľských problémov. Na tomto mieste sa snažíme zbierať typizované odpovede na Vaše najčastejšie kladené otázky. Nové otázky nám môžete položiť tu.
Správca slovenskej národnej domény „.sk“ spoločnosť SK-NIC, a.s. v spolupráci s Úradom priemyselného vlastníctva SR a mimovládnou organizáciou European Information Society Institute (EISi), dňa 06.05.2016 otvorili verejnú diskusiu k Pravidlám alternatívneho riešenia sporov (ADR), ktoré začnú k platiť po spustení nového systému a pravidiel registrácie domén .sk od januára 2017.
Odborná verejnosť môže týmto spôsobom do 23.05.2016 vyjadriť k pravidlám svoj názor, resp. napísať svoje pripomienky.
Cieľom riešenia sporov podľa pravidiel ADR je umožniť rýchle riešenie sporov o domény .sk s dôrazom na kvalitu, nestrannosť, transparentnosť a spravodlivosť. Riešenie sporov podľa pravidiel ADR však nie je rozhodcovským konaním a nie je ani prekážkou brániacou ktorejkoľvek strane obrátiť sa s príslušným návrhom týkajúcim sa Domény na príslušný súd. Zastrešovať a koordinovať činnosť expertov rozhodujúcich spory podľa pravidiel ADR pre doménu .sk bude EISi prostredníctvom svojej zložky – Arbitrážne centrum pre alternatívne riešenie doménových sporov.
Verejná diskusia je prístupná prostredníctvom verejne dostupného formulára.
EISi predložilo Ministerstvu kultúry SR zoznam svojich základných 126. pripomienok k novému Autorského zákonu. Vzhľadom na to, že aj po tak krátkom a zrýchlenom naštudovaní návrhu je našich pripomienok 126 (t.j. cca 60 % z celkového počtu paragrafov), nechávame na predkladateľovi, aby zvážil ďalší osud návrhu.
Návrh obsahuje podľa nášho názoru radu prínosných ustanovení. Predovšetkým ustanovenia o kolektívnej správe práv predstavujú zásadný krok vpred. Zároveň však obsahuje aj nespočetné množstvo nových problémov, pričom rôzne časti návrhu sú rôznej kvality. Zatiaľ čo ustanovenia o kolektívnej správe práve stačí vyladiť na rôznych miestach, základné ustanovenia o autorskom práve treba úplne prepracovať. Asi najproblematickejšou časťou celého zákona je oblasť výnimiek a obmedzení, ktorá síce prichádza s novou prehľadnou štruktúrou rubrík, no v zápätí vyslovene šokuje svojou nefunkčnosťou a legislatívnou prácou. Považujeme za zásadný problém, ak aspoň tretina zákonných licencií podľa navrhovaného znenia vlastne ani nemôže fungovať.
Sme presvedčení, že poskytnutý časový úsek 15 pracovných dní v čase Vianoc je na naozaj odborné komentovanie vyše 200 paragrafového nového zákona absolútne neadekvátny. Predkladateľ ním určite neprilákal žiadnu kvalitnú odbornú alebo verejnú diskusiu. Skôr naopak.
Poskytnutému času potom zodpovedá aj rozsah a hĺbka našich pripomienok. Predkladané pripomienky sa len v minimálnej miere snažia o koncepčné vylepšenie zákona. Väčšina pripomienok skôr poukazuje na rozpor s právom EÚ, nefunkčné, nelogické a nedopracované ustanovenia a nesprávnu legislatívnu techniku, systematiku alebo vnútornú citáciu ustanovení. Zoznam pripomienok nie je zďaleka úplný.
Navrhovateľ v dôvodovej správe uvádza, že „používatelia sa často dostávajú do situácie, keď sa neúmyselne (a niekedy dokonca nevyhnutne) stávajú porušovateľmi autorského práva“. Predkladaný návrh však v oblasti vymožiteľnosti práv nerobí žiadnu zmenu k lepšiemu. Preberá všetky staré neduhy, dokonca ich ešte zhoršuje (napr. § 40 ods. 3). Naďalej majú byť postihované dvojnásobkom obvyklej licencie aj osoby, ktoré nie sú deliktuálne spôsobilé (napr. maloletí) alebo práva porušili bez zavinenia.
Navrhovateľ v dôvodovej správe taktiež uvádza, že „cieľom koncepcie nového autorského zákona je moderný a flexibilný právny predpis“. Spôsobom riešenia zákonných licencií však ide presne opačným smerom, smerom k rigidnej a zastaralej právnej úprave. To isté možno povedať aj o rade inštitútov, ktorých preformalizovanie robí navrhovanú právnu úpravu obsoletnou už dnes.
Napokon navrhovateľ v dôvodovej správe uvádza, že cieľom predkladateľa je právny predpis, „ktorý zabezpečí vyváženie záujmov nositeľov práv, používateľov a širokej verejnosti“. Musíme konštatovať, že prekladaný návrh prináša často krát nekoncepčné ustanovenia, ktoré na jednej strane chcú chrániť autora, no zbytočne to prehnali (napr. nedomyslené odstupovanie od zmluvy pre zmenu presvedčenia bez viazanosti účinnosti na úhradu škody), aby potom v zápätí navrhovateľ predložil ustanovenie, ktorým umožní celú túto úpravu poľahky obísť (zmluva o postúpení výkonu práv).
Vzhľadom na to, že aj po tak krátkom a zrýchlenom naštudovaní návrhu je našich pripomienok 126 (t.j. cca 60 % z celkového počtu paragrafov), nechávame na predkladateľovi, aby zvážil ďalší osud návrhu.
Dňa 22.9.2014 vydal Slovenský ochranný zväz autorský (SOZA) svoje verejné stanovisko k “Správe EISi o fungovaní kolektívnej správy na Slovensku”. Tvrdí v ňom, že správa EISi “traumatizuje spoločnosť”, “poškodzuje dobré meno SOZA” a “zaťahuje spoločnosť do špecifických otázok” práva duševného vlastníctva a kolektívnej správy autorskýh práv.
S poľutovaním musíme konštatovať, že SOZA nezačína vzájomný dialóg práve najkonštruktívnejšie, keď EISi napriek opakovanej podpore kolektívnej správy práv nepochopiteľne obviňuje zo “snah[y] o rozbitie systému kolektívnej správy práv”. Je priam dych vyrážajúce ako SOZA dokáže autorov správy na jednej strane označiť za nekompetentných (odtrhnutých od praxe), aby im v zápätí dala za pravdu v identifikácií niektorých praktických problémov uvedených v tej istej správe. EISi nemá záujem víriť emócie a znižovať sa k nafúknutým floskulám bez argumentačnej hodnoty. Má záujem o vecnú debatu. A preto reaguje v tejto súvislosti len na vecné argumenty.
* Približne hodinu po zverejnení bola odstránená jedna zjavná chyba v počítaní a pár preklepov.
Ďaľšie zdroje:
Think-thank European Information Society Institute (EISi) zbieral viac ako dva roky od autorov, vedcov a používateľov ich skúsenosti s organizáciami kolektívnej správy (OKS) práv ako SOZA alebo LITA. Výsledok takmer stovky podnetov je nelichotivý. Súčasná kolektívna správ autorov je maximálne netransparentná a niekedy až dvojnásobne drahá oproti priemeru ostatných členských štátov EÚ. Systém stanovovania odmien je v praxi často arbitrárny a nespravodlivý. OKS si pri výbere peňazí v mnohých prípadoch protiprávne osvojujú pozíciu orgánu verejnej moci a neraz sa neštítia aj zastrašovania úkonmi, na ktoré nie sú oprávnené. Kontrola nad týmito organizáciami je zároveň nedostatočná. A nedostatočná je aj úroveň informovanosti verejnosti o otázkach autorského práva. Verejnosť si bežne tieto organizácie zamieňa za tzv. umelecké fondy.
„Organizácie kolektívnej správy sa dnes prezentujú trochu schizofrenicky. Na jednej strane, pokiaľ ide o výber peňazí, stavajú sa do pozície správcu kultúry s oprávneniami ako orgán verejnej moci. Na strane druhej, pokiaľ ide o rozdeľovanie peňazí, ich spravovanie a kontrolu, prezentujú sa ako uzatvorené kluby umelcov s nulovými povinnosťami vo vzťahu k verejnosti. Medzi oprávneniami OKS voči verejnosti a oprávneniami verejnosti voči OKS je dnes priepastný rozdiel.“ zhodnocuje výsledky správy Martin Husovec, jeden z autorov štúdie.
“Správa o fungovaní organizácií kolektívnej správy na Slovensku: 12. návrhov na reformu“ prináša nielen zhodnotenie súčasného stavu a jasné pomenovanie pretrvávajúcich problémov, ale aj dvanásť konkrétnych návrhov, ktorými chce EISi vyriešiť súčasné nedostatky. Autori správy navrhujú predovšetkým zaviesť dva druhy organizácií kolektívnej správy – spolkové a verejné, poskytnúť zastúpeným umelcom, ktorí nie sú členmi väčšie rozhodovacie právomoci, zvýšiť transparentnosť a kvalitu externej kontroly a v neposlednom rade zlepšiť kvalitu služieb voči používateľom diel.
„Zmenou podmienok pre OKS možno podporiť okrem iného aj hranosť lokálnej hudby. Drobní slovenskí autori by sa mohli združiť v malej alternatívnej OKS, ktorá bude mať za cieľ napríklad len zastrešovať kaderníctva, alebo obchodné domy za oveľa lepších podmienok ako konkurenčné veľké verejné OKS.“ zhodnocuje Husovec.
Odborná správa prichádza v čase kedy sa na pôde Ministerstva kultúry SR diskutuje o podobe nového autorského zákona. „Veríme, že správa poslúži Ministerstvu ako zdroj poučenia pre nový zákon. Chceme preto vyzvať aj verejnosť aby správu podporila svojim symbolickým podpisom v prípade, že reflektuje aj ich skúsenosti.“ vyzýva Matej Gera, spoluautor správy. „Správa zhŕňa problémy takmer stovky ľudí, ale dennodenne sú dotknuté tisíce umelcov, vedcov a používateľov.“ dodáva. „Zároveň veríme, že organizácie kolektívnej správy sa na tento dokument nebudú pozerať len ako na kritiku, ale najmä ako na pozvánku k diskusii ako zlepšiť súčasný systém. Dobrá správa práv autorov je v záujme všetkých.“ vysvetľuje Gera.
O projekte KOKSO
Projekt pod názvom KOKSO (Kontrola Organizácií Kolektívnej Správy Občanmi) spustilo EISi už pred vyše dvoma rokmi. Mal predstavovať reakciu na vtedy medializované nevhodné praktiky niektorých organizácií kolektívnej správe v prípade Heľpa a Pohorelá. Projekt poslúžil ako nenahraditeľný zdroj poznatkov priamo od verejnosti, čo ju trápi vo vzťahu ku kolektívnej správe, čo sa jej nepáči a s čím nesúhlasí.Po dvoch rokoch zberu skúseností verejnosti, ale aj získavaní informácii z ďalších zdrojov či diskusiách s odborníkmi, EISi pretavilo tieto informácie do odbornej správy. Správa o fungovaní organizácií kolektívnej správy na Slovensku: 12. návrhov na reformu je určená širokej verejnosti, nositeľom práv, odborníkom, zákonodarcom a v neposlednej rade i samotným organizáciám kolektívnej správy. Viac informácií nájdete tu.
O think-thanku EISi
European Information Society Institute je nezisková organizácia, ktorá sa zaoberá prienikom technológií, práva a informačnej spoločnosti. EISi pôsobí aj ako neuniverzitné centrum pre výskum internetového práva a práva duševného vlastníctva. Kontakt.
EISi sa zapojilo do legislatívneho procesu k novému zákonu o slobodnom prístupe informáciám. Vo svojom návrhu požadujeme potrebné zmeny pokiaľ ide o odmietnutie sprístupnenia informácií z dôvodu ochrany práv duševného vlastníctva. Cieľom EISi je predíjsť zneužívaniu najmä autorského práva k zneprístupňovaniu informácií, a taktiež zflexibilniť celkovú úpravu pre prípady keď verejný záujem preváži nad ochranou majetku.
EISi pripravilo návrh inovačného inštrumentu, ktorého cieľom je stimulovať vznik a následné prehĺbenie spolupráce medzi verejnými výskumnými pracoviskami (najmä univerzitami) a súkromnými firmami za účelom pretečenia vedomostného a inovačného potenciálu z akadémie do súkromného sektora.
Predpokladá sa, že akadémia má k dispozícií množstvo teoretických poznatkov, ktoré by v prípade aplikácie boli veľmi užitočné pre súkromný sektor. A zároveň, že súkromný sektor dokáže indentifikovať mnonžstvo praktických problémov, ktoré zas môžu stimulovať akademický výskum. Problém nízkej inovácie na Slovensku je tak videný skôr ako problém jej diseminácie, než vyslovene jej nedostatku.
Inovačný inštrument má motivovať súkromný sektor a akadémiu k vzájomnej spolupráci. Chce dosiahnuť, aby súkromný sektor zistil, že akadémia dokáže pomôcť riešiť ich výzvy. A tiež, aby akadémia získala reálnu skúsenosť a vytvorila si mechanizmy a návyk na spoluprácou so súkromným sektorom. Vedľajším účinkom inovačného inštrumentu má byť naštartovanie užšej spolupráce aj v iných oblastiach akými sú sponzoring, využívanie inovačného potenciálu mladej generácie prostredníctvom „venture capital“ v akademickom prostredí a tak pod.
Cieľovou skupinou inovačného inštrumentu sú malé a stredné podniky na jednej strane a verejné výskumné pracoviská na strane druhej.
Ako vysporiadať autorské práva pri organizovaní verejného kultúrneho podujatia? Pripravili sme pre Vás krátky stiahnuteľný manuál, ktorý vysvetľuje ako sa kedy správať a zároveň poskytuje aj predpripravené tlačivá.
Manuál pripravila naša šikovná dobrovoľníčka Zuzana Pokorná.
Dňa 18.2.2013 bol do medzirezortného pripomienkového konania predložený návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa Autorský zákon. EISi vo všeobecnej rovine víta iniciatívu predkladateľa, pretože konečne rieši veľmi závažný spoločenský problém slobodných licencií v autorskom práve. Súčasný právny stav totiž významne poškodzuje právo autorov slobodne disponovať so svojím dielom. Považujeme však za potrebné predkladateľa upozorniť na niekoľko slabých miest tohto návrhu, ktoré bude potrebné podľa nášho názoru ešte odstrániť.
1.
Článok III. predkladanej novely stanovuje „Tento zákon nadobúda účinnosť dňa 1. novembra 2013“. Hoci zákon transponuje európsku smernicu, nie je dôvod na takéto dlhé odkladanie účinnosti.
Navrhujeme preto alebo posunúť celú účinnosť na skorší dátum (1.6.2013) alebo oddeliť nadobudnutie účinnosti ustanovení, ktoré transponujú smernicu, a len tieto posledné viazať na 1.11.2013.
2.
Predkladaná novela nezhojuje spätne tie licenčné zmluvy, ktoré boli neplatné alebo nemohli byť vôbec uzatvorené pre nedostatok písomnej formy alebo zastaralú kontraktačnú techniku. Staré licencie tak ostávajú neplatné a len niektoré sa môžu stať platnými do budúcna na základe konkludentnosti. Zatiaľ čo v prípade odplatných licenčných zmlúv je takéto nepripustenie pravej retroaktivity pochopiteľné, v prípade bezopdlatných nevýhradných licenčných zmlúv je tento nedostatok neopodstatnený. Právna pozícia žiadneho zo subjektov (autorov alebo úžívateľov) totiž nepotrebuje byť chránená pred spätnou platnosťou bezodplatných nevyhradných licečných zmlúv. Naopak, len takto dokáže právna úprav riadne rešpektovať autorovu skutočnú vôľu. Zároveň len takto môže byť zabezpečená právna istota používateľov diel takto licencovaných. V opačnom prípade bude neistota, pokiaľ ide o používanie diel pod slobodnými licenciami, stále vysoká, pretože staré právne úkony budú vysieť v právnom vákuu spoliehajúc sa len na ex post konkludentnosť, ktorá nebude vždy dobre možná.
Navrhujeme preto doplniť do § 87c nasledujúci odsek:
„Ak sa strany pokúsili pred [dátum účinnosti novely] o uzatvorenie nevýhradnej bezodplatnej licenčnej zmluvy, ktorá spĺňa podmienky podľa § 49a, zmluva sa považuje za platne uzatvorenú, ak im v tomto uzatvorení pôvodne bránil nedostatok písomnej formy, povinnosť adresnosti návrhu na uzatvorenie zmluvy alebo nemožnosť akceptácie tohto návrhu bez vyrozumenia navrhovateľa.“
Citované ustanovenie môže byť doplnené o poznámku pod čiarou za slovami „povinnosť adresnosti návrhu na uzatvorenie zmluvy“ s odkazkom na §43a ObčZ a za slovami „nemožnosť akceptácie tohto návrhu bez vyrozumenia navrhovateľa“ s odkazom na § 43c ods. 2ObčZ.
3.
Predkladaný návrh v § 42b navrhuje nasledovné:
„Obsah licenčnej zmluvy alebo jej časť je možné v prípade nevýhradnej licencie určiť aj odkazom na licenčné podmienky, ktoré sú stranám známe alebo sú verejne dostupné.“.
Argumentom a contrario (argumetom o opaku) sa z tohto ustanovenia dozvedáme, že ani časť obsahu výhradnej licenčnej zmluvy nemožno určiť odkazom na všeobecné obchodné podmienky. Toto ustanovenie sa snaží vo veľmi zkrátenej forme riešiť zložitý problém inkorporácie nepriamych zmluvných dojednaní, ktorý je všeobecným problémom civilného práva a zaiste by nemal byť zúžený len na podmienku, aby boli licenčné podmienky stranám známe alebo verejne dostupné. Podľa súčasnej právnej vedy (CSACH, Kristián. Štandardné zmluvy. Plzeň: Aleš Čeněk, 2009. str. 62 až 67), ale aj podrobnej právnej úpravy susedných krajín (porovnaj § 305 BGB) totiž podmienky formulované v navrhovanom § 42b nie sú vôbec dostatočné. Všeobecne sa pre úspešnú inkorporáciu nepriamych zmluvných dojednaní vyžaduje s poukazom na § 37 ObčZ:
Návrh rieši len otázku dostupnosti nepriamych zmluvných dojenaní. Nie je nám preto zrejmý účel návrhu. Je ním vylúčiť nepriame zmluvné dojednania pri výhradných licenčných zmluvách, alebo stanoviť dostupnosť ako jedinú podmienku inkorporácie v autorskom zmluvnom práve? Ak je cieľom naopak zvýrazniť možnosť inkorporovať nepriame zmluvné dojednania aj pri autorskoprávnych zmluvách, považujeme súčasný návrh za kontraproduktívny, pretože skôr povedie k vyššie načrtnutým otázkam, ako k želaným výsledkom. Ak má predkladateľ záujem osobitne riešiť problém inkorporácie v autorskom práve, mal by tak urobiť podrobne upravujúc všetky vyššie načrtnuté podmienky. A preto hoci aj možno uvažovať o odvodení ostatných podmienok inkorporácie z § 37 ObčZ, nepovažujeme zvolenú stratégiu za vhodnú.
Navrhujeme preto § 42b alebo vypustiť alebo upraviť podrobnejšie. Ak sa predkladateľ rozhodne § 42b nevypustiť, ale skôr prepracovať, nie je tiež dôvod obmedzovať ustanovenie na nevýhradné licenčné zmluvy.
4.
Predkladaný návrh v §49a ods. 4 v kontexte slobodných licencií navrhuje:
„Ak licencia udelená podľa odsekov 1 a 2 neurčuje inak, je udelená výlučne na účel, ktorý nie je priamo ani nepriamo obchodný. “
Toto ustanovenie je podľa nášho názoru nadbytočné, pretože danú situáciu už rieši navrhovaný § 42 ods. 2. Naopak, ustanovenie môže v praxi spôsobiť problémy vzhľadom na jeho širokú formuláciu („nie je priamo ani nepriamo obchodný“) a zrejmú prednosť (lex specialis) pred § 42 ods. 2. Podľa navrhovaného § 49a ods. 4 je napríklad aj bežná licencia Creative Commons Attribution-NonCommercial 3.0 Unported považovaná za priamo alebo nepriamu obchodnú. Táto licencia totiž neumožňuje len použitia diela, ktoré „… in any manner that is primarily intended for or directed toward commercial advantage or private monetary compensation“ (z licencie, čl. 4 b)) čo je podstatne užšie chápanie „obchodnosti“ ako to prezentované v § 49a ods. 4. Je jasné, že ustanovenie § 49a ods. 4 sa uplatní len keď licencia neurčuje inak. Problém tohto riešenia však spočíva v tom, že prakticky ak autor nestanoví výslovne aký rozsah použitia svojho diela umožňuje, nepoužije sa výklad rozsahu licencie na základe účelu zmluvy (§ 42 ods. 2), ale rozsah licencie sa automaticky zúži na také konania, ktoré pôjdu len mierne nad rámec toho čo už dnes umožňuje priamo zákon(zákonné licencie). Toto ustanovenie tak v podstate potenciálne vyprázdňuje celú úpravu slobodných licencií. Nie je pritom dôvod prečo by sa aj tu nemohlo použiť citlivejšie výkladové pravidlo § 42 ods. 2, ktoré viac rešpektuje vôlu autora.
Navrhujeme preto § 49a ods. 4 vypustiť.
5.
Predkladný návrh v §47 ods. 2 navrhuje:
„Licenčná zmluva na vydanie diela musí mať písomnú formu; to neplatí pri licenčnej zmluve na vydanie diela obsiahnutého v periodickej publikácii.“.
Podľa tohto ustanovenia musí mať aj nevýhradná licenčná zmluva na vydanie diela pre neperiodické publikácie písomnú formu (lex specialis), čo je v rozpore so základným princípom zakotveným v § 40 ods. 2. Podľa tohto majú byť všetky nevýhradné licenčné zmluvy oslobodené od povinnosti prísnej písomnej formy. Prečo by práve licenčné zmluvy na vydanie diela mali predstavovať výnimku z tohto pravidla nám nie je známe. Naopak považujeme za vyslovene spiatočnícke zaviesť pre túto oblasť nevýhradných licenčných zmlúv písomnú formu. Prispievanie do občasných zborníkov alebo obežníkov sa tak stane náročnejšie ako prispievanie do zabehnutých periodických časopisov. Pokiaľ nejde o výhradnú licenciu na vydanie diela v nepriodickej pubikácií, nie je dôvod na písomnú formu. Je zaujímavé poznamenať, že súčasný návrh potenciálne vytvára taktiež výnimku z písomnej formy pre výhradné licencie na vydanie diela v rámci periodickej publikácie. Ak teda autor poskytne výhradnú licenciu časopisu, nebude sa vyžadovať zrejme písomná forma, hoci všeobecné pravidlo podľa § 40 ods. 2 by ju inak vyžadovalo. Vzťah § 47 ods. a § 40 ods. 2 v tomto smere je totiž viac ako problematický.
Navrhujeme preto vypustiť povinnosť písomnej formy z ustanovenia úplne. Licenčné zmluvy na vydanie diela sa majú spravovať podľa všeobecných ustanovení o licenčnej zmluve podľa § 40 ods. 2.
6.
Predkladný návrh v §41 ods. 2 ostáva pri súčasnom znení, ktoré znie:
„Autor nemôže udeliť nadobúdateľovi licenciu na spôsob použitia diela, ktorý nie je v čase uzavretia licenčnej zmluvy známy.“
Navrhujeme dané ustanovenie doplniť o druhú vetu:
„To neplatí, ak ide o udelenie nevýhradnej a bezodplatnej licencie. “
Navrhované ustanovenie je inšpirované nemeckým ustanovením § 32c III 2 UrhG, ktoré sa v praxi ukázalo ako veľmi vhodné. U nevýhradných a bezodplatných licenčných zmlúv totiž držitelia práv nie sú vôbec poškodení, ak licencujú aj na použitia, ktoré nie sú známe. Naopak ako ukazuje kategória voľných licencí, je v záujme autorov, aby pri využívaní ich duševných výtvorov existovala právna istota. V opačnom prípade sa takéto, predovšetkým industriálne produkty (napr. počítačové programy), stávaju vysoko rizikovými. Treba pripomenúť, že slovenský autorský zákon v porovanní napr. s nemeckým autorským zákonom, je stále veľmi prísny pokiaľ ide o licencovanie na dosiaľ neznáme použitie diel (viď § 31a UrhG).
7.
De lege ferenda by sme predkladateľovi bytaktiež odporučili novelizáciu ustanovenia § 52 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ZoKR),ktoré by mohlo znieť takto:
(1) Vyhlásením konkurzu zanikajú úpadcove jednostranné právne úkony, ak sa týkajú majetku podliehajúceho konkurzu, najmä jeho príkazy, poverenia, plnomocenstvá a prokúry. Ten, komu boli príkazy, poverenia, plnomocenstvá alebo prokúry udelené, je povinný po ich zániku urobiť ešte všetko, čo neznesie odklad tak, aby úpadca neutrpel ujmu na svojich právach. Takto urobené úkony majú rovnaké právne účinky akoby príkaz, poverenie, plnomocenstvo alebo prokúra trvali aj po vyhlásení konkurzu. Náklady týchto úkonov sú pohľadávkou proti podstate.
(2) Vyhlásením konkurzu zanikajú aj dovtedy neprijaté úpadcove návrhy na uzavretie zmluvy, ak sa týkajú majetku podliehajúceho konkurzu. Úpadcov návrh na uzatvorenie nevýhradnej a bezodplatnej licenčnej zmluvy urobený pred vyhlásením konkurzu však môže byť prijatý aj po jeho výhlásení. Návrhy na uzavretie zmluvy, ktoré úpadca do vyhlásenia konkurzu neprijal, môže prijať len správca.
Odôvodnenie:
V prípade, ak dôjde k vyhláseniu konkurzu, zanikajú všetky dovtedy neprijaté úpadcove návrhy na uzatvorenie zmlúv, vrátane licenčných zmlúv. Výnimočnosť slobodných licencií však spočíva v tom, že nie je niekedy ani dobre možné presne určiť moment, kedy došlo k prijatiu návrhu zo strany tretej osoby, pretože ide o zmluvu medzi neprítomnými, kde sa zmluvné strany spravidla ani nepoznajú. To robí praktické uplatnenie § 52 ZoKR ťažko predstaviteľným. Navyše, aplikovanie všeobecného pravidla § 52 ZoKR by v praxi spôsobilo, že v prípade vyhlásenia konkurzu na majiteľa práv, by už žiadny nový subjekt nemohol dielo, napr. počítačový program, používať podľa licencie. Okruh používateľov, distribútorov a iných firiem používajúcich dielo by sa uzavrel a bez súhlasu konkurzného správcu by sa ďalší vývoj programu takto vlastne efektívne zmrazil. Je potom nepredstaviteľné, aby musel každý individuálny softvérový inžinier vo svete žiadať o rovnakú licenciu od konkurzného správcu.
Slobodný softvér je totiž vyvíjaný cezhranične a takéto zmrazenie by spôsobilo, že nikto ďalší by nemohol akceptovať slobodnú licenciu (napr. GPL) k počítačovému programu, ktorá ho inak oprávňuje program voľne modifikovať, vylepšovať, používať a rozširovať.
V praxi by to znamenalo, že ak konkurz bol vyhlásený na majiteľa práv, ktorý „drží“ podstatnú časť autorských práv k počítačovému programu, celý projekt by sa stal paralyzovaným pre zmrazenie uzatvárania ďalších licencií k týmto častiam diela (kódu). Tým by v podstate vyhlásením konkurzu projekt zanikol skôr, akoby mohol byť konkurzným správcom speňažený napríklad vo forme duálneho licencovania. To spočíva v tom, že slobodné licencie sú nevýhradne, a teda konkurzný správca môže kedykoľvek popri nich uzatvoriť ďaľšiu už odplatnú licenciu. Navrhujeme preto, podobne ako nemecký inštitút ifrOSS, aby sa pravidlo § 52 ZoRK netýkalo návrhov na uzatvorenie bezodplatných a nevýhradných licenčných zmlúv.
Vypracoval: Mgr. Martin Husovec, právnik European Information Society Institute (SK);
EISi predstavuje návrh na novelizáciu autorského zákona, ktorý by mal umožniť riadne fungovanie slobodných licencií aj na Slovensku (napr. licencie GPL, Creative Commons, a pod.).
Súčasný autorský zákon totiž trestá neplatnosťou akúkoľvek licenciu, ktorá je uzatvorená v inej ako písomnej forme alebo, ktorá je uzatvorená medzi neprítomnými.